„Mladý pán“, prehovorili na mňa tichúčko jej takmer neviditeľné pery, ktoré sa dali tušiť uprostred zbiehajúcich sa pavučiniek vrások, hneď čo mi jej kabát na tenkých nohách zahatal cestu. „Ja som sa stratila, asi som zabudla vystúpiť..., teraz sa nemám ako dostať domov..., chýba mi dvadsať korún...“
Čo je to dnes dvadsať korún? Kedysi celodenné veľkonočné šibanie, výdatné menu aj s pivom, výlet osobákom na Moravu, ale dnes? Na držkovú málo! Vytiahol som zo zadného vrecka dokrkvavenú stovku (istota je istota, ja sám som mal problém ju vytiahnuť, nie ešte niekto druhý), nech dnes v robote nežeriem, len pijem kávu. Našťastie, babička nerobila frajera a peniaze bez prehovárania vzala. „Veď mi ich vrátite, keď sa raz stretneme“, utešoval som ju a presviedčal o tom, čomu som sám neveril. Viem, ako sa musela cítiť trápne, v podobnej situácii som sa ocitol asi pred piatimi rokmi aj ja. Zrazu som bol bez koruny v Skalici, a po márnom pátraní na fare a mestskom úrade, či neexistuje nejaké oddelenie na požičiavanie cestovného čerstvo okradnutým, ma napokon prijal primátor. Požičal mi dvadsať korún zo svojich, už mi chýbalo len štyridsaťdva (asi preto som mu ich dodnes nevrátil). Takže viem pochopiť. A urobil som dobre hlavne sebe. Babičke som ukázal cestu na stanicu a upozornil ju, aby si na peniažky dávala pozor, zlodejov je dnes všade, a niektorí na to ani nevyzerajú.
Takmer celý rok ma hrial ten slastný pocit, že som poslúžil na správnu vec, že môj milodar nepretiekol dolu hrdlom v podobe ovocného vína niekde v skupinke pri supermarkete. Hrialo ma až do ďalšieho decembra. Čakal som pred Jednotou, kým dofajčím, a odrazu sa ku mne blíži stará babka. Presne to isté oblečenie, presne tie isté slová o stratení, dvadsiatich korunách... Nie, toto nemohlo byť tajuplné déjà vu, toto bola tvrdá realita. „Ľutujem“, neklamal som, „ale nemám“. To už som klamal. Ženička so zbožným pohľadom zaostrila a bez odzdravenia zamierila k prerastenému študentovi s ruksakom. O chvíľu ho už aj skladal z chrbta a lovil v priehradke. Hneď bol šťastnejší. Poznám ten pocit. O malú chvíľu ho poznával ďalší oslovený. Potom sa babka na chudých nôžkach vybrala do obchodného domu. No to som zvedavý, čo si za 40 Sk kúpi, išiel som za ňou. Zastavila sa hneď pri prvej pokladníčke. Po krátkom dialógu vytiahla z kabelky nie modlitebnú knižku, ale veľkú hrču malých bankoviek. Po dlhom rátaní jej predavačka vrátila už menšiu kôpku, ale väčšieho formátu.
