Zbalil som ju pred rokom nastanici. No, zbalil. Kedy som sa ja odvážil niekoho baliť? Dvojici neznámychslečien, decentne papajúcich v staničnom bufete ruské vajce na stojáka saprihovoril iba kamarát Don Juan Jožo.Konverzácia pokračovala v čakárni. Jožo sa venoval na prvý pohľadatraktívnejšej Lydke s modrými očami, mne zostala celkom obyčajná sivámyška Zdena. Na budúci víkend mala byť v Hodvábke diskotéka, boli smepozvaní. Jožo mal v Senici strýka, gumáka (odtiaľ tá informácias Hammelom), takže bolo kde prespať, mohli sme pobudnúť v cudzommeste aj do nedele.
Ubehol týždeň. Sála bolavyzdobená sklenými trubicami vypchanými pestrofarebným domácim produktom –umelým hodvábom. Okrem Zdeny si už na iné nespomínam, akurát, že práve frčaloSmokie a slaďák I’ll Meet You at Midnight zostal navždy mojou srdcovkou. A ešteto, ž od domácich parketových levov sme nedostali po hube. Dobrá diska. Náš DonJuan o ďalší týždeň už stískal druhú, a pre mňa sa celkom obyčajná sivámyška stala modlou, nepoškvrnenou. A tak som to chcel aj nechať, asi až dosvadby, aby vedela, že mi nejde len o „to“, ale že s ňou chcem byťnavždy. Mali sme rok po sladkých sixteen, a bola odo mňa len o 102 dnístaršia. Každých vydrankaných 20 korún v piatok šlo na cestu tama späť a na jedny štartky. Na halier presne. Bývala len s mamou,brácho čakal s frajerkou na slovhodvábskej slobodárni bábo. Nevolala ma nanoc k nim domov, bolo leto, prespal som na lavičke pod jej oknom, keď bolochladnejšie, aj poskladaný na ich schodoch. Najkrajšie boli večery,v Parku V. I. Lenina bývala taká tma, že som nevidel ani na jej obnaženéprsia, čo som dobehol inými zmyslami. Ale do sexu som sa teda nehnal (čo bolamožno chyba).
Koncom leta sa vydávala jej staršiakamoška, suseda Blažena. Mal som Zdene robiť družbu. Vedel som popredu, žesotva, nemal som si ani čo obliecť, ani čo darovať. Mal som len otrhané rifle(nie naschvál) a menčestrový komplet, ktorý na gympli nebol zakázaný. Oblekz birmovky bol malý už aj mladšiemu bráchovi. Víkend po svadbe bola Zdenazamĺknutejšia ako inokedy. Svadba bola vraj pekná, Blažena si brala nejakéhoPražáka, a celá jeho partia prišla na veľkých motorkách, so sajdami, nofrajeri, celý konvoj pšímo z Pšahy,od Staromáku. Nejakého Honzu pridelili aj družičke Zdene, či chcela alebo nie.
Prišiel 1. september. Namiestotretej triedy som už makal vo fabrike, aj keď som ešte nemal osemnásť. Celé dnis partiou a víkendy v Senici sa odrazili na mojom (ne)prospechu.A kto by stále počúval otca, že príživník. Nedoprial mi ani celé zaslúžené(?) prázdniny. Ale aj tak som chcel zarábať peniaze, kúpiť si veľkú motorku sosajdkou, rozvážať v nej Zdenu, dlhý biely závoj by za ňou vial po celejSenici. V prvý školský deň som už od rána pri autobusku čakal Zdenu. Onama nečakala. Bola prekvapená. Ale nie od úžasu mi neodpovedala ani na jednuotázku, iba na poslednú, koľko je hodín. „Tričtvte na osm“ – povedala, pozrúc sa na hodiny na kostolnej vežia odbočila k ekonomickej škole.
Obdobie do ďalšieho leta somprežil. S kamarátmi, babami, pri staničnom bufete s gitarou, na disotékách, zábavách,v robote na tri zmeny, na vandroch, ale najradšej sám. Aj v zime.Zamiloval som si zrúcaninu Korlátka, z ktorej bol za jasnej oblohy nádhernývýhľad na Senicu, na komín Hodvábky, pri ktorej býva Zdena. Raz som našielv jednom časopise fotografiu Olgy Blechovej, v štrikovanom roláku,s rukami pod golierom, ktorým si akoby hanblivo zakrývala ústa. Celá Zdenavtedy pred rokom v čakárni. Obrázok som si odložil medzi jej listya fotky. Mäkkou ceruzkou som ho namaľoval na veľký biely baliaci papier,aj s venovaním. V nedeľu v Trnave prestupovala kamarátovaspolužiačka zo stavebnej v Trenčíne, Jarka, do Senice. Poznala Zdenu, dalsom jej pre ňu rolku papiera a list, ako veľmi ju stále milujem, ako jumám furt pred očami na tej stanici, aj som ju tak namaľoval. Zatajil som, že mik tomu pomohla Matuškova žena. A že na druhý víkend budem určite naJahodníku, je to zo Senice tak blízko. No na zázraky som už dávno neveril.
Za stolmi z pňov stromov vodvore škarbáckej reštaurácie bolo veľmi čulo. Prišli aj Blaváci – starýa mladý Pulec, Blanka, Doktor (či Inžinier? Už som zabudol) a ďalšíchnajmenej desiatich trampov, okrem nás Trnavčanov. Hrali a unisono spievalivtedy mne neznámy hit o treske, bufete a opretej lopate, my zasazakázaného Anděla od Kryla a samozrejme, celý trampský repertoár. Slnko uždávno klesalo, vôbec som neveril, že môj výstrel do tmy prinesie efekt. Vtom zamnou prišiel niektorý z chalanov, že Strapec, vonku máš návštevu.V momente mi vypovedali všetky dôležité životné funkcie. Po kamennýchschodoch som schádzal von ako so svalovicou dolu Čertovým žľabom pod Zárubami.Bola to Zdena! Usmiata, v modrých salikách, bielom tričku so šľapami sovzorom americkej zástavy na krásnych prsiach bez podprdy, na vysokých bielychdrevákoch. Živý sen!
Neskoro večer sme sa všetcirozišli – Blaváci do kempu pri potoku, my, a na moje nevýslovné šťastie ajso Zdenou, k veľkému senníku o dve-tri lúky ďalej. So Zdenou som celú nocstrávil v objatí, v jednom celonočnom dlhom bozku, ďalej od chalanov,pri malom vyhasnutom ohnisku. Nemal kto a kedy prikladať. Ďalší víkend somšiel po ňu a konečne ju predstavil rodičom. Z prírodného kina,samozrejme neviem, čo dávali, to som asi nevedel už v tú noc, sme šli doRužového parku, kde sa v absolútnej tme v tráve a na mojejrozprestretej rifľovej košeli konal pohanský sobáš, bez zvyčajných svedkov, lenBoh a tma. Nedávno mala osemnásť, ja som mal byť dospelý už v jeseni. Vedomesom si nedával pozor, iba na to, aby ju to nebolelo. Ďalší víkend soms ňou strávil u nej, dokonca v jej posteli pod kuchynským oknom,nie zvonku, ako pred rokom. Na ďalší zasa prišla ona za mnou. Dva dnia dve noci preleteli ako nič. Nedeľné ránobolo smutné pre oboch. Zdena uprostred prázdnin odchádzala na dva týždnek tete do Jeseníkov, doma sa zastaví len pre batožinu. My zasa mámev robote najviac práce pri generálnej oprave výrobnej linky. Škoda, alemusím makať, čo ak sa náhodou budeme „musieť“ na jeseň brať... Na stanici somjej po dlhom, horúcom bozku na rozlúčku uviazal okolo krku čiernu hodvábnušatku, ktorá v tom roku (1977) bola práve módnym hitom, nosili sme ichvšetci z partie. Aby na mňa stále myslela. Dvere na poslednom vagóne boli eštedlho otvorené, vtedy ho nezatvárala automatika, ale krik výpravcu alebosprievodcu. Z dverí viala čierna šatka.
Prešli dva strašne dlhé týždne.Dlhšie o to, že mi nenapísala ani riadok. Ja som zas nevedel ani tetinemeno, nie ešte adresu. Prešiel ešte dlhší týždeň ako dva predošlé – a nič.Ani na ďalší. Veď už musí prísť domov, má ešte rok školy. Nestalo sa jej nič?Nie je tehotná...?
So strachom som sa blížilk ich baráku. Otvoril jej brat Pavel. Nie, Zdena sa ešte z dovolenkynevrátila, ani nevolala, ani nepísala. Spomenul som si na Lydku, ktorá bola soZdenou stále kamarátka, aj keď na mňa možno trochu žiarlila. Pamätal som si,kde býva, ešte spred roka, keď ju bol domov odprevádzať z diskotéky Jožo.Z rodinného domu na Hurbanovej ulici vyšiel najprv jej mladší brat.„Lydáááá, máš návštevu!“ Prišla odomknúť bránku a jej modré oči vyzeralinaozaj prekvapené. „Poď ďalej! Čo tu robíš?“ Na niektoré otázky sa nedáodpovedať. „Neviem, čo je so Zdenou, už sa dávno mala vrátiť domov...“ „A to tiani neposlala kartu? Mne poslala.“ Jasné, snaží sa mi dokázať, že s ňou jeZdena väčšia kamoška ako so mnou. Siahla ku kredencu a podala mipohľadnicu. Očami som preletel po písme milovanej osoby – Krásny pozdrav z dovolenky zasiela Zdena. Obrátil som kartu.Na ten pohľad na pražský Staromák do smrti nezabudnem.
