Ujo, ktorý k nám do rádia podrôte po skončení rozprávky dobehne len na skok, prezradí to, čo všetci dobrevieme – že nám ju čítala Viera Bálintová.
Myslím, že som dobrú tetuBálintovú nikdy nevidel ani v priebehu ďalších 45 rokov. Dal som si juvygooglovať, ale nenatrafil som na žiadnu jej fotku (zato na pekný kolegovčlánok).Tak si ju zatiaľ budem ďalej predstavovať ako bábušku z maľovanej chalúpkyv Mrázikovi. A už dobrých 40 rokov viem správne vysloviť Bratislava.
Znovu som asi v roku 1963.V šikmej stene manzardky je tesne nad posteľou maličká zásuvka. Do nej jezastrčená vidlica, ktorou je zakončená dvojica spletených drôtikov, vychádzajúcichz dedkovho rádia. Je to drevená žltohnedá debna so zaoblenými rohmi,s čelom potiahnutým látkou farby, ako keď mama navarila hrniec kávy zosladkých kociek Kavony a pridala mlieka. Dolu v strede rádia jejediný bakelitový gombík, ktorým sa zosilňuje alebo stišuje až do vypnutiamuzika. Moje obľúbené Ona je krásná jakštěstí a štíhlá jak laň..., Zpívalkonvalinkám vodopád..., Čiernu bradkumám, na gitaru hrám... museli hrať naplno. A ani jediné slovo tetyBálintovej mi nesmelo uniknúť. Tak rád by som odhrnul našponovanú látku narádiu ako oponu a pozrel sa na malinkých spevákov, princezné, šašov, a ajna deti, ktoré mali dva roky prázdnin, najmä na chlapca so škrekľavým hlasom. Vedelsom, čo je opona, v dedkovej pivnici v miestnôstke za doskami, kdebývala v zime kopa uhlia, hrali staršie deti pre celú ulicu bábkové divadlo.Teda, ak sa dajú bábkami nazvať papierové postavičky trojhlavého draka, princeznejatď., poletujúce a poskakujúce na nitkách v rukách starších kamarátov.Ale v rádiu boli draci a princezné skutočné, presne ako ich opísalateta Bálintová. Len tá látka na rádiu držala ako šľak.
V nedeľu sa na dvochposteliach, ktoré lemovali celú dĺžku šikmej steny od klubových kachieľ až pookno, vylihovalo dlhšie. Tešili sme sa na hodinu, keď bude rádio praskať vošvíkoch. Naraz sa doňho zmestila napríklad Alibaba (samozrejme – tá) a 40 zbojníkov, alebo celá kráľovská rodinaaj s cudzím princom, aj kat. Pamätám si na jednu scénu, keď kráľovnádávala princovi ťažkú úlohu a vyhrážala sa, že ak ju nesplní, budeo hlavu kratší. No a čo spadne svet? Aj náš tatko je od ujca o hlavukratší a nič si z toho nerobí.
Otec s nami čakal na nedeľnúrozprávku tiež. Hodiny sme poznali vďaka rádiu, každú chvíľu pribehol podrôte nejaký ujo a po tútkaní povedal, koľká presne bije. Otec nám zatiaľpovedal tú svoju, krátku, ktorú sme ďalej rozvíjali každý po svojom. Po jeho –po moravsky (radšej preložím):
„Keď vyhrám prvú cenu v športke,dvesto tisíc, kúpim na Morave chalupu...“ Bola to krásna rozprávka. Chalupu somsi vedel živo predstaviť, len nedávno sme v takej bývali, v podnájme.Po dvore ako psíča behalo teliatko, volalo sa Ferda. Aj psa sme mali, ten bolnaozaj náš, pricestoval s nami na Slovensko k dedkovi – bol to Ogar.Na dvore ako zdvihnutá rampa sa týčila vahadlová studňa, symbolický drevenýplot, všade plno sliepok, okolo nádherné kopce, a hlavne milí ľudia.Otcova rozprávka zostala rozprávkou.
Aj ja mám jednu. Otec vždyhovoril, že chce byť pochovaný v dedine, kde sa narodil. Nedalo sa. V deň,keď sme ho pochovali tu na dolniakoch, dokonca už v inom štáte, som sipovedal, že navštívim jeho rodisko a prinesiem mu z neho trochuhliny. Odvtedy som však na Valašsku nebol. Žiaľ, zatiaľ je to len rozprávka,moja súkromná.
