Pol druha roka pred týmto zločinomsom domov priniesol čiernu chlpatú guľku. Deti sa veľmi tešili, ja ešte väčšmi,konečne som si splnil asi tridsaťročný sen. Šteniatko nemeckého vlčiaka čiernejfarby dostalo meno Káli. Keď som bol decko, mali sme hnedého psíka Brunaa čierneho Nera, tentoraz som pod vplyvom okolia (Linčanska v Trnaveje taký menší košický Luník IX) nevolil dedkovu taliančinu, ale cigánčinu –v preklade – Čierna. A je to aj indická bohyňa noci.
Nebudem opisovať všetky radostia starosti, stačí, že radosti bolo nepomerne viac. Ubehol rok a pol.Manželka do mňa už dlhšie obdobie hučala, že pes musí ísť z domu, buď jaalebo pes. Tú podmienku si pamätám doslovne, ale až teraz o nej premýšľam,akú mala logiku. No nech. Myslel som, že ju to prejde, že zabudne na nejakédokmásané papuče. Nezabudla a nátlak sa stupňoval.
Bolo Petra a Pavla. Kálibola vykúpaná, od surových vajec sa jej čierna smrť s vykefovanou podsadouod júnového slnka leskla ako smola. Chodil som s ňou denne na kraj mesta,k Trnávke. Milovala vodu, keby som na ňu škaredo nepozrela nepohrozil, vrhla by sa bez povelu „voľno“ aj do špinavej riečky. Zapotokom bol nejaký kovošrot, za jeho plotom mala Káli dvoch kamarátov – sivýchvlčiakov. V posledných dňoch som rozmýšľal, či ju nedám tomu vartášovi.Ale nemohol som. Až do tohoto dňa.
Káli sa zrazu rozbehla a vrhla došpinavého blatového potoka. Keď sa mokrá a smradľavá previnilým opatrnýmkrokom, s hlavou pri zemi, so stiahnutými ušami a chvostom vracala ku mne,hrozne som jej vynadal a hneď som si spomenul na každodenné ženine slová –ja alebo pes. Oslovil som cez plot vartáša, či nechce tohto psa, zadarmo. Pritomto slove ihneď súhlasne prikývol.
Domov som išiel bez psa, soslzami ako hrach. Celé mesiace som sa neodvážil ísť tým smerom, až asio rok. Ale nebolo tam už žiadneho psa, ani vartáša. Možno to bolo dobre.No zlých snov z výčitiek som sa nezbavil dodnes. A jedno ľutujem najviac– že som vtedy neodišiel z domu aj so psom. Pár rokov po Kálinke som muselísť z domu aj ja.
