
Ďalšie, čo mali naše rodinyspoločné, bolo viac detí, ale zatiaľ čo my sme už po jednom odlietaliz hniezda, oni sa len liahli a operovali (od slova perie, ale niebielizeň). Pri sporadických rodinných zletoch sme však všetci bolio každej novej groteske vyčerpávajúco informovaní od rodičov alebomladších súrodencov.
Veľmi časté bolo tichévyklopkávanie susedovie detí, ktoré už vedeli chodiť a rozprávať, na našedvere. Treba spomenúť, že ich rodičia nedobre hospodárili so sociálnymidávkami, o pár dní mali po nich. Posledný nákup pred vyklopkávaním posusedoch ešte zaplatili zálohovanými fľaškami. Suseda nikdy nešla osobneo niečo požiadať, pootvorenými dverami iba kontrolovala svojich vyslancov,či správne a vyčerpávajúco replikujú jej žiadosť. Na niektoré takéto „poštypre mamu“ sa jednoducho nedá zabudnúť. Napríklad:
Malinké dievčatko po nesmelomklopkaní, ktoré trvalo ktovie ako dlho, kým si ho mama uvedomila, spustilo: „Čiby ste mame nepožičali pero“. Mama požičala. O chvíľu zasa klopkanie: „Čiby ste mame nepožičali papier“. Požičala. Ani netušila, ako rýchlo sa jej ajs perom vráti, ale popísaný týmito slovami: „Suseda, či by ste minepožičali sto korún? Ďakujem.“
Inokedy zasa: „Mama ide robiťkrupičnú kašu, či jej nepožičiate trochu mlieka.“ Neprešla minúta a: „Či by stenepožičali trochu cukru.“ Hádate správne, nakoniec bolo treba aj trochukrupice. Ale nie všetky situácie boli veselé (zdôrazňujem, že nám nebolo smiešneich životné položenie), dostavili sa aj tragikomické, chvalabohu, s dobrýmkoncom.
V bytoch sa kúrilo plynom,a oni, žiaľ, ho mali už dávnejšie odstavený. Najhoršie to bolov zime, než si deti zvykli, poprechladali, cez studenú spoločnú stenu bolopočuť ich kašeľ aj v noci. Keď sa v celom vchode susedom pomíňalivšetky lieky a sirupy na ich vyliečenie, mama susedku prehovorila, abys deťmi, ktoré už trpeli vysokými horúčkami, išla lekárovi. Keď sa poobedevracala so svojím kŕdlikom domov okolo našich dverí, nezabudla referovať:„Suseda, ten doktor je taký sprostý, viete čo mi povedal? Že im mám dávaťstudené obklady!“