Asi nie som sám, ktorýv sebe nosí istotu, že by nezaváhal pomôcť, kde by bolo treba, či skočiťdo rieky na pomoc topiacemu sa, či sa vrhnúť do horiaceho domu za detskýmplačom... a potom utiecť pred novinármi. Alebo pomôcť menej akčne – poslaťanonymne milión korún na nejakú dobrú vec, na existenčnú záchranu centra preliečenie drogovo závislých, kúpiť chýbajúci diagnostický prístroj pre detskúnemocnicu... No kto vie, ako by to dopadlo, keby som sa naozaj ocitolv dejisku tragickej situácie, alebo vyhral jackpot.
Môj otec mal takú možnosť,a nezlyhal. V roku 1958 šiel na bicykli do Hrnčiaroviec pri Trnave,a na moste cez riečku Parná ho upútala skupinka detí hrajúcich sa dolu vovode. Bolo tam podozrivo rušno, najprv si myslel, že decká chytili nejakú veľkúrybu. Keď sa lepšie pozrel, okom bývalého vojaka hneď spoznal nevybuchnutúmínu, pamiatku na 2. svetovú vojnu. Nerozmýšľal, čo robiť. Vzal mínu nabicykel a hodinu s ňou šiel pešo na žandársku stanicu v Trnave.
Vrátim sa k načrtnutémupríbehu. Bol piatok poobede, 6-členná partia kamarátov sme si prišli do nedelezarelaxovať do lona prírody. Asi dve-tri hodinky sme sa zdržali pri pivev miestnom pohostinstve, nemali sme sa kam ponáhľať, na obľúbený flektrafíme aj slepiačky. Bol s nami aj Slaboch Ben (požičal som si menoz jednej pesničky Kapitána Kida). Ben bol vďačným terčom posmechu, na ničsa nehral, nikdy sa neurazil, srandu si robil aj sám zo seba, len aby sme sarehotali. Ani frajerku si do svojej dnešnej 40-ky nenašiel, každej babe hneďv prvý deň sľuboval verné manželstvo a kopu detí, no ktorá by sis ním dala rande aj na druhý deň? Okrem toho, bol opakom krásavca, keďnejakú kamošku bozkal pri vítaní alebo lúčení na líce, hneď sa podvedome utrelarukávom. Pri rozprávaní mu cez nevľúdny chrup vyletovali sliny, chlpatá bradasa len tak ligotala. Zato sme ho mali radi, dal sa naviesť na každú hovadinu,prvý skočil z ajfelovky , abyvyskúšal, či nepraskne guma, určite by skočil aj v sude z Niagarskýchvodopádov. Taký je Ben.
V ten večer nechutilo týždeňstaré sudové pivo iba Hubertovi. Ono v takej malej dedinke, ktorou odpondelka do piatka prejde len pár turistov, aj to niektorí bez povšimnutiavýčapu, dvaja-traja miestni štamgasti šenkára z biedy nevytrhnú, čo ako bysa snažili. Narazený 50-litrový sud piva čakal na dorazenie až na príchodchatárov a trampov do piatku. Prví hostia obyčajne odbehovali častejšie nazáchod, ale borovička to napravila. Hubert asi nemal chuť ani na protilátkus vôňou borievok, obliekol sa a naložil si batoh, že nás počká vonku.Zábava pri gitare a občasného doberania si nášho dvorného šaša Benapokračovala. Potom niekto vošiel dnu s ďalším dôvodom na hurónsky rehot –Hubert vonku zaspal na schodíkoch. Strašná sranda! To sa musí vidieť na vlastnéoči. Vystrojili sme sa na odchod aj mya ideme sa rehotať tentoraz na Hubertovi.
Naozaj, na schodkoch do šenkusedel ako socha, s ruksakom na chrbte. „Hubéééért! Idemééé!“ zahučali smemu do uší a tešili sa, ako sa zľakne a bude sa čudovať, kde je. Ale onnič. Dvaja ho chytili za ruky, postavili a ťahali so sebou. Neurobil anikrok, iba čo mu odrali špice na kanadách. Mysleli si, že sranduje, pustili ho,a on – bum na asfalt. Ktosi sa sklonil k nemu a priložil ucho nahruď. „Chalani, on nedýcha!“ Presvedčil sa aj iný – ani tep, ani dych. Odskočiliod Huberta a v kruhu sme nad ním zostali bezradne stáť ako soľnéstĺpy. Čo teraz, odkiaľ niekam zavolať? Kam, policajtom, sanitku? Kedy sempríde z 20 km vzdialeného mesta, sem, do strmého kopca? Iba Ben duchaplnepriskočil, kričal na Huberta, aby sa vrátil, začal mu masírovať srdce, dalumelé dýchanie z úst do úst. Pomohlo, Hubert začal prichádzať pomalyk sebe. Potom plakal ako malé decko, znovu si sadol na schodky a dlhopredlho sa rozprával s Benom.
Až do nedele viac mlčal akorozprával. Ben nám povedal iba toľko, že Hubert mal nejaký zvláštny zážitok,o ktorom svojmu záchrancovi porozprával, ale mal si to nechať len preseba. Odvtedy sa už nik nepýtal na detaily, keď sa spomínal ten nevydarenývander, povedalo sa iba – vtedy, keď Hubert umrel. Viem už však jedno, že hrdinovianemusia vyzerať ako filmový Rambo alebo Herkules, ani ako krásavec Delon.Hrdina môže vyzerať ako obyčajný Slaboch Ben, z ktorého si už dávnonerobíme srandu.
