V šuplíkustolíka rozobratá ústna harmonika s registrom, vypísaný zošit jedinýmmenom Januška a srdiečkami, kôpka nikamneposlaných pozdravov s napečiatkovanou kozou, preskakujúcou sud piva,v rožteku PF '64, v kúte pri akvareloch zosušený pestrofarebný zemiak– umne vyrobený trojdielny štočok péefka. V stene zásuvka rozhlasu podrôte, do nej zastrčené slúchadlá. Naplafóne mliečny kryt lampy v tvare kastróla, keď svieti žiarovka, na jehopriehľadnom dne je vidno vyvaľujúce sa sušené muchy a komáre. Nad detskouohrádkou Trnavská Panna Mária
bez rámu, milo i prísne sa pozerajúca našikmú stenu oproti, pod ktorou sú vtisnuté dve čelami spojené postele akoby prerozhádaných manželov. Vedľa seba sa totiž nezmestia. Pľacu a pľacu predvoch rodičov a šesť malých detí, s najstaršou, osemročnou Zdenou. Naspanie a modlenie to celkom stačilo, do nekonečne veľkého sveta hierstačilo zbehnúť dolu iba po trinástich duniacich drevených schodoch, okoloobrazu s červeným oblúkom lávky s horou Fudži v pozadí. V prízemí nietak dávno ovdovený 53-ročný dedko s piatimi takmer i celkom dospelýmisynmi, z ktorých dvaja uvoľnili svojej najstaršej sestre a jej veľkejmladej rodine miesto v manzardke. Ako sa pomestili v jednej izbe doluoni – ďalšia záhada. Ale pomestili.
Žiadosťo bývanie vo väčšom komisia schválila. Šlo o byt na Vajanského 25 poadv okátovi Cepkovi, majiteľka pani Dlouhá. Vo dvore dobrí susedia, niektorítrochu tajomní. Napríklad pani Nádašiová s bytom na poschodía výhľadom do hlavnej ulice – Februárového víťazstva. Takmer nevychádzalaz domu. Bola príbuzná, asi dcéra, spisovateľa, čo napísal Adama Šangalu. Tensi dal vraj umelecké meno na pamiatku veľmi dobrého priateľa s iniciálkamiJ. G. Ďalším podivínom bol starý mládenec Valent, večne v hnedýchmenčestrákoch ako dedko z Bočnej ulice. S výrazom sluhu, hrobára tajomstievpána domu, chodil mlčanlivo takmer denne s uhliakom celým dvorom ažk okovanej bráne, ktorou sa schádzalo dolu do stredovekých pivníc. Rovnakomlčky, bez pootočenia starostlivo dozadu vyčesanej hlavy, odchádzal na druhýkoniec dvora ku schodisku s meštianskymi bytmi s plnou nádobou drevaalebo uhlím.Novýbyt bol obrovský. Veľká vstupná chodba, vpravo komora ako celá manzardka naBočnej, oproti kúpeľňa ako svet, s vaňou, akú mal na dvore dedko, vľavo zadvojitými dverami ohromne veľká modrá miestnosť, za ňou ďalšia, s červenoumaľovkou. Hurá! Modrá bude chlapčenská, červená dievčenská.
Rit Palovu! Z modrejizby, so sporákom s rúrou, kredencom, stolom so zabudovaným dvojdrezom,jedálenským stolom obklopeným stoličkami a s detskou ohrádkou, sa vykľulakuchyňa, jedáleň, práčovňa, obývačka, spoločenská miestnosť, materskáškôlka a učebňa, z červenej izby sa stala kinosála, žehliareň, pracovňa aspálňa. Kde sa vzal, tam sa vzal – šachovnicový nábytok – ktorý zaplnil takmer každémiestečko: dvojitá manželská posteľ, nočné stolíky, dve skrine, jednatrojdielna, medzi dva obloky sa postavila skrinka so zrkadlom pre celéhodospelého človeka. Zohnala sa aj veľká hudobná skriňa s rádiom so zeleným magickýmokom a gramofónom s otáčkami 16 a pol, 33, 45 a 78. Taknejako. Nepletú sa mi tam clonyz fotoobjektívu? Stojany v spodnej časti sa začali zapĺňaťrozbitnými platňami po korune, z bazáru, ale aj nerozbitnými zoSupraphonu, hrateľné boli dokonca aj veľmi ohybné z tenkej modrej umelejhmoty, vystrihnuté z komsomolského ruského časopisu. Zmestil sa sem ajmasívny stôl na žehlenie, ale trónil mu písací stroj Underwood či Wooderwood,ktorý pred koncom riadku krásne zazvonil ako poštár, keď spadol z bicykla.Čoby nie, s obrovskou koženou kapsou, za uchom s ingustovou ceruzkou,od ktorej mal, keď sa po štamperlíku zapotil, celé fialové ucho. Aj tu bolikachle, ktoré boli v zime rovnako žeravé ako bol studený pohotovostnýsmaltovaný šerbeľ pod posteľou. Pre malý televízor Oravan sa našlo miesto užlen na skrini. Viac ako oči z neho boleli krky, ako divákov so šoférskymlístkom, teda do prvej rady, v kine Partizán. Pri maminej strane postelejedna malá postieľka pre najmenšieho, aby ho starší v spánku neudlávili.Mala snímacie boky zo sieťoviny, čelá z modrého melamínu, hoci čoskorov nej bývalo dievča, ale od roku 1968 už zasa chlapec, už posledné, ôsmedieťa.
Tedanie izby, ale manželská dvojposteľ sa rozdelila na chlapčenskúa dievčenskú časť, so spomínaným príručným dojčenským oddelením na maminejstrane. Znovu ako na Bočnej – pľacu a pľacu, prípadne si ho bolo trebanájsť – ak nie pri hlave, s výhľadom na televízor, tak pri nohách,s výhľadom na sväté obrazy. Takto svorne, hoci sme sa cez deň aj pobili,sme sa pritúlení ukladali k sladkému spánku, asi osem hodín pred rannoubitkou o ponožky, ktoré boli tak podobné.
* * *
„Ahoj, sestrička! Kde sa tu u násberieš? A takto neskoro večer?“
„Vybavujem si tu robotu. Ešte tam mám zajtraráno prísť na nejaké testy a potom mi dajú do týždňa vedieť písomne.Prišla som k mame a je tam ožralý náš Jano, kto by ho počúval dorána, a vlastne, kde by som tam spala?“
„Aha, takže sa nacestuješ hore-dole.A ide ti niečo domov? Hneď ti to pozriem na internete... No, ani kávu bysi nestihla vypiť. Teraz presne o štvrť ti ide odtiaľto trojka až nastanicu a hneď chytáš vlak do Galanty, na Šaľu má prípoj. No škoda, mohlasi aj u nás, ale poznáš moju, a vlastne, ani nemáme pľacu. So ženousi na manželských zvykla spávať malá, rozťahuje sa po celej posteli,v spánku kope, prehadzuje sa, cestuje... hovoríme jej – cestovateľka.Ha-ha! V detskej spáva len malý, ale pri ňom sa ani nedá spať, strašne musmrdia nohy. Ha-ha! Ale vážne. A tu v tejto izbe zasa len ja, alestrašne chrápem, ešte mi tu aj dvere v noci zatvára. A tamtá izbavzadu, tam sa nedá ani vojsť, toľko tam je bordelu, nepožehleného... Škoda,strašná škoda, tak inokedy. A príď skôr, zaspomíname na staré časy, naBočnú, na Vajanského... Teraz sa už ale ponáhľaj, aby ti to neutieklo, lebopotom neviem, fakt neviem...“
P.S.: Dialóg sa udial pred chvíľou iba v mojej hlave, aleneviem, fakt neviem...
