Na druhý deňsom namiesto na šichtu nastúpil do autobusu smer Pezinok. Jediný človek, ktorémusom ešte ako-tak dôveroval, bol môj psychiater z minulej liečby. Potom sombol síce tri mesiace dobrovoľne v Záluží, kde som sa v komunitevedenej mladou kočkou duševne obnažoval donaha, ale predsa len, chlap je chlap.Na Cajle sa budem cítiť bezpečnejšie pred neznámymi agentmi. Tí teraz počulilen to, čo som ja chcel, aby počuli. Na sebe som mal znovu sveter plnýmikrofónov. Tvrdil som im, že sa zbytočne namáhajú, že som nevinný, nadarmoostatné sedadlá v autobuse obsadili svojimi ľuďmi, ktorí sa tvária, že idúdo pezinskej policajnej školy. Zamyslel som sa. Musel som vyviesť niečostrašné, veď kvôli mne zinscenovali pred pár rokmi aj to štrngotanie kľúčikmina námestí, aby som sa nazdával, že už máme slobodu, aby som nebol dostatočneostražitý a chytil sa do ich pasce. To sa im nepodarí, odhalil som ich.Prekukol som aj šoféra. Trikrát počas krátkych zastávok šiel von akože vysypaťpapieriky do smetiaka. To predával ostatným správy do mŕtvej schránky. Neuniklomi ani to, že si dáva znamenie s protiidúcim autobusom, plným tajných agentov.Slučka okolo mňa sa sťahovala, aj keď som stále netušil, prečo.
Ani neviem ako,a ocitol som sa pred liečebňou. Lekára som poprosil o azyl. Dal mi injekciu naupokojenie a sľúbil, že môžem prespať. Veľmi ma však neupokojil. Vedelsom, že medzi bláznami a alkoholikmi je ešte dosť tajných agentov, ktorí zo mňanespúšťajú oči. Ráno som dostal ešte jednu injekciu a lieky nadomo. V tenvečer som išiel na nočnú a pri ťažkej práci som celých sedem hodín horúčkoviterozmýšľal. Po tretej nočnej som uznal, že to všetko boli len moje výmysly,prenasledoval ma nejaký stihoman. Čítal som aj o paranoji, ale netušil som, žeju zažijem vo vlastnej hlave. Z liečebne mám skúsenosti, že blázni sú vlastnecelkom normálni ľudia. Počúvajú a vnímajú cudzí rozhovor tak ako ostatní, lensi ho poprehadzujú po svojom. Jeden si tam pokojne sedel, nechal sa ošetrovať,ale mrmlal si, že keby chcel, ide si do mesta na nákupy, ale jemu sa nechce,bude radšej pozerať televíziu, nech ide do mesta sestrička, veď si juvydržiava. On tu je doma a zamestnáva okolo seba personál, ktorý mu slúži.Niekedy bola s nimi veľká sranda. Skrátka - blázni.“
Bol november 1998. Tieto slová mi v dôverne známom byte naSlovanskej ulici v Trnave rozprával 29-ročný mladý muž, fešák, atletickejpostavy, výborný futbalista. Narodil sa ako posledné, ôsme dieťa, vovtedy takzvanej robotníckej rodine. Posledné dieťa pre matku i staršíchsúrodencov zostáva často dieťaťom až do dospelosti, niekedy aj dlhšie. Takýtodospelák si väčšinou nevie sám ani z chleba odkrojiť, nieto si naňho eštezarobiť. Aj Jožo bol všetkými obletovaný miláčik rodiny. Zato si vedel sámnaliať. Riadne a rád. Už na strednú školu šiel študovať s touto povesťou. Nasídlisku, kde vyrástol, bol medzi jeho rovesníkmi akýsi silnejší ročníkkonzumentov alkoholu. Keď nebolo na borovičku a pivo, chutilo aj ovocné víno,ktoré kúpili v zelovoci za kresťanskú cenu - desať korún za liter. Obyvateliasídliska ich nazývali Čučo-partia, podľa ich obľúbeného jabĺčkového moku. Jožos odretými ušami skončil priemyslovku. Nepekne spomínal na svoje 18.narodeniny. Vonku ho i s kamarátom Ivanom zobrala Verejná bezpečnosť.Načo by ich dávali na záchytku, kto by zaplatil účet? Dostali strašnú bitku,pripútaní o radiátor. „ Ešte aj tensuchý dedo z vrátnice si prišiel uderiť,“ spomína Jožo. Čas do nástupuna dvojročnú vojenskú službu rýchlo preletel aj bez stabilného zamestnania. Valkoholickom opojení v zdraví prežil aj vojenčinu. Mal šťastie, ako výkonnýpráporčík vo VÚ Pohořelice sa nemusel spoliehať len na peniaze rodičov. Vovojenskom sklade za komunistov nikdy nikomu nič nechýbalo.
S hľadaním fyzicky nenáročnej práce s maturitným vysvedčením vprvých rokoch po Veľkej zamatovej revolúcie nemal problémy. Neprekonateľnýmproblémom bolo v nej pokračovať aj po obdržaní zálohy. Jeho kamaráti dostali uždávno rozum, založili si rodiny, a Jožo, hlava partie, zostal sám. Pilďalej, aj za nich. Jeho súrodenci už dávno vyleteli z rodného hniezda, pred párrokmi pochovali otca. Matke zostal visieť na krku ako mlynský kameň jejnajmenší, miláčik celej ich veľkej rodiny. Peniaze na alkohol z matkinhoskromného dôchodku a vdovského vždy dostal. Keď neboli, požičal si odsusedov, matka dlhy neskôr vyrovnala. Keď mu už nechcel nik požičať, vymyslelsi fintu. Zobral z domu žehličku a za sto korún ju založil. Keď o ňu matkanechcela nadobro prísť, musela si ju ísť do záložne vyplatiť. Jožo v časenajväčšej núdze skúsil účinky prchavého lepidla. Spočiatku len tajne, vpivnici, neskôr ho bolo vídať s igelitovým vreckom na nose aj na ulici. Strácalkontrolu nad sebou, matka sa začala báť už aj o seba. Niet divu, že sa priprvej príležitosti znovu vydala a odsťahovala ďaleko na horniaky. Príde už lenraz za mesiac, aby zaplatila nájom, nakúpila mu potraviny a samozrejme, v prvomrade sa presvedčila, či je so synom všetko v poriadku.
No ale bol už november 1998 a mnohé sa zmenilo. Jožo si potiahnez ušúľanej cigarety a spoločne s kúdolom modrého dymu z neho vychádzajú slová: „Aj s týmto svinstvom prestanem, od Novéhoroku. Aj to je droga.“ Už dva týždne nepije, nefetuje. Rozhodol sa náhle asám. Prečo?
„Bol som narôznych liečeniach, dobrovoľne aj nasilu. Aj v Pezinku. Naposledy to bolo vZáluží, na trojmesačnom liečení. Tam som sa prihlásil sám. Nemal som už nárok napodporu, nebolo na pohárik, a nik zo susedov mi už neveril, že si potrebujemzalepiť dušu na bicykli. Reku, skúsim to, zamestnám sa a po čase budem zaspoberať podporu. Poradil mi to jeden kamarát, čo túto kúru už podstúpil, ahlavne si pochvaľoval pravidelnú stravu, čo som už tiež nepoznal.“
Zázračná liečebňa? Nie. Človek po jej absolvovaní žije s neustálymsyndrómom prvého dúška, prvého nadýchnutia ohlupujúcich výparov riedidla.Podobne tuhý exfajčiar musí roky odolávať jedinému potiahntiu z cigarety. Neustále,aj v spánku, si musí nahovárať, že ak len raz neodolá pokušeniu, všetkaenergia, vlastná i lekárov, bolestivo prekonávané abstinenčné príznaky a všetkoostatné bolo celkom zbytočné. A Jožo nepatril medzi hrdinov, ktorí sa zapisujúdo učebníc úspechov psychiatrov. Kolotoč alkohol - fet - liečenie -predsavzatia sa krútil roky. Dobre myslené predsavzatie nastúpilo zvyčajne ponepriaznivom lekárskom náleze, rovnako rýchlo ustúpilo po preliečení zničenejpečene. Kolotoč sa náhle zastavil pred 14 dňami. Čo sa stalo?
„Po nedávnomnávrate z liečenia som si našiel sezónnu robotu. Čas medzi šichtami som nemalčím vyplniť, tak som znovu "ťahal". Ale len toľko, aby som nezaspalna ďalšiu zmenu. V osudný deň som išiel niečo vybavovať na úrady a cestou somsa U Krištofíka zastavil aj na malé pivo a borovičku. Pritom beriemantabus, čiže nesmiem piť. Naťahaný som bol ešte z d omu. Skrátka, na spiatočnejceste som si v krčme objednal to isté. Som pomerne sčítaný a viem, čo je tokóma. Možno to všetko bolo celkom inak, možno som bol v kóme, ale ja si topamätám takto: Prebral som sa v krčme na strašnú nevoľnosť. Keď som letel vonzvracať, ešte som zaregistroval, že objednaného alkoholu som sa ani nedotkol.Bol som si istý, že zomieram, chytal som si vlasy, cítil som, že mi vchuchvalcoch vypadávajú. Z posledných síl som utekal do nemocnice na ARO.Neustále som lekárov prosil, aby mi zachránili život. Po röntgene a ostatnýchvyšetreniach ma premiestnili na interné. Neustále som im ďakoval za prežitie.Na ďalší deň som navštívil psychiatra, dostal som upokojujúce lieky.“
Pri tej krčme ho náhodou videli známi. Všetko bolo inak. Neutekalsám na ARO, vzali ho tam mestskí policajti, a vlasy mal tiež v poriadku,nevypadávali mu, iba ho riadne vyšticovali. Susedia dokonca vraveli, ženeďaleko sídliaci mestskí strážcovia poriadku si chodili občas do Jožazaboxovať do jeho bytu.
„Nerozoznávalsom realitu od halucinácií, myslel som si, že je so mnou koniec. Bol sompresvedčený, že to, že ležím doma pri zapnutej telke, sa mi iba zdá v kóme a jasa z nej už nikdy nepreberiem. V telke sa rozprával nejaký muž so ženou, aleoslovoval ju mužským menom. To nemohol byť reál, najmä keď som vypol televízora tie hlasy som počul ďalej. Bál som sa zaspať, pretože som si bol istý, že tobude môj koniec, že sa do svojho tela na ARO už nikdy nevrátim. Modlil som sa kBohu za svoju záchranu a sľúbil všetko možné aj nemožné, len aby som prežil.“
Asi o týždeň nasledovala vyššie spomínaná príhoda sošpiónskym svetrom. Tam niekde končil aj podobný článok, ktorý mi pred vyšedeviatimi rokmi vyšiel v Hlase ľudu, tu mala skončiť aj tmavá časť príbehumladého človeka, ktorý zvíťazil nad dlhoročnou závislosťou, aby bol mementom preiných, i dostatočným varovaním pred nezmyselným experimentovaním na vlastnom telea duši. Jožo mal jedno obrovské šťastie. Nikdy ho nestretol díler, ktorý by mudal prvé dve-tri dávky tvrdej drogy zadarmo, aby si na ďalšie musel „zarábať“ kradnutím,či ešte horšie. Keď mal niekedy viac peňazí, jednoducho ich prepil a zapäťdesiat korún kúpil toluén. Keď nemal, pár desaťkorunáčok požičali kamarátia susedia. Dlhy si starostlivo zapisoval. Už ich nemusí vyrovnávaťodsťahovaná mama, urobí tak sám zo svojej prvej výplaty. Už ho nikdyv toluénovom opare nenaložia do auta policajti, aby ho zmlátili ďaleko zamestom, a nechali ho napospas osudu, či sa preberie a trafí domov, domaminho bytu.
Žiaľ, vyhral len jednu bitku, nie vojnu. Žiaľ, Jožo alebo niektoz jeho sedem starších súrodencov sa v rovnakom čase a priestorenestretol s niekým ako je Vlado Schwandtner z Častej,ktorá je od Trnavy tak blízko. Žiaľ, v apríli uplynie sedem rokov, čo nedávnozbitého Joža našla mama vo svojom zdevastovanom byte na Slovanskej,s vyvalenými vonkajšími dverami, s dierou v plafóne, najskôr od zastrašujúcejguľky, polosediaceho na gauči pri plechovke toluénu, načatej fľaši čučaa nedojedených špekáčikoch. Žiaľ, mŕtveho. Nedožil sa ani Kristovýchrokov. Mnoho otáznikov, málo odpovedí. Vo veľkom žiali nik z rodiny nepátralpo tom, čo sa naozaj stalo, pitevná správa bola stručná – udusil sa zvratkami.Takto skoro a smutne nás všetkých siedmich starších súrodencov a mamu predbeholnáš najmladší brat, iba osem rokov po otcovi, náš Jožo.
