Zber medu sa robieval vždy v letných mesiacoch, prv než nastala žatva. Spomínam si ešte aj dnes, ako som si vykračoval spolu s dedkom povedľa starého potoka, držal ma za ruku a druhou si pridržiaval fajočku, z ktorej neustále bafkal. Takto sme prišli až ku železničnej trati, kde nad potokom stál a stojí ešte i dnes železničný most.
Vtedy nepremávalo po železnici toľko vlakov ako dnes a nám deťom bolo veľkou vzácnosťou vidieť vlak zblízka. A keď sme s dedkom prišli až ku železničnému mostu nad potokom, zastavili sme sa, lebo sa práve v tú chvíľu blížil vlak. Dedko iba poznamenal: „Aha, to je persónka,“ (tak sa vtedy hovorilo osobným vlakom) a ešte dodal: „Šnelcuk (to ako rýchlik) by šiel oveľa rýchlejšie!“ O malú chvíľu persónka sa prehnala s hlučným rachotom cez most a ja zaiste od strachu, chytil som sa dedka oboma rukami a jeho ruku zvieral z celej sily až dovtedy, kým vlak neprešiel cez most. Aj potom, keď sme prechádzali popod most, bál som sa, či sa tento na nás nezrúti, ale dedko ma uisťoval, že nič takého sa nestane.
* * *
Tieto riadky si voľakedy zapísal môj dedko Ján Škreko (1911-1990, to chlapča na fotke v perexe) z Hrnčiaroviec pri Trnave ako spomienku na svojho starého otca Jakuba Rašlu (1855-1926, na fotke v perexe), pôvodom z Pavlíc. Opisovaná cesta popod železák, pod ktorým sme ako deti chodili do Kamenného Mlyna aj my z trnavskej štvrte Linčianska, je zo začiatku I. svetovej vojny, kedy sa dedovia stávali živiteľmi rodín svojich narukovaných synov. Zvláštne, ľudia sa pominuli, a železný most, už nad zahatanou cestičkou popri riečke Parnej, tam stojí a stále slúži persónkam–osobákom a šnelcukom-rýchlikom dodnes. Nebol som tam dlhé roky, naposledy som si kliesnil cestičku burinou zo strany „Kamenáča“ asi pred štyrmi rokmi, a veľmi som bol prekvapený, aký je ten most nad potokom malý, musel som sa zohnúť.
Neďaleký mestský mlyn z kameňa kúpil Rudolf Gažo v roku 1874. Presne pred sto rokmi ho Gažovci zmodernizovali vodnou turbínou, ešte dnes pod dvojpodlažným západnou stenou starého mlyna vidno v betónovej komore na vodnom kanáli, pôvodne napájanom tu najstarším rybníkom, jej hrdzavé súkolie (ktoré asi lovcom starého železa nejde odmontovať, lebo je fakt staré):
Komora s rokom výroby 1908 a menom stavebnej firmy vyzerá ako náhrobok. Zmodernizovaný mlyn však pochoval až o 40 rokov Víťazný február:
Klementovi Gottwaldovi sa podarilo to, na čo boli aj Turci v 16. a 17. storočí prikrátky. Mlyn pre Trnavu mlel múku minimálne od 15. storočia, teda od stredoveku, najstaršou je práve táto západná časť, ohradená rozpadajúcim sa novodobým múrom, cez ktorý si často chodia uľavovať okoloidúci. V prízemnej časti sa ešte zachovali tri neskorogotické okná:
V roku 1543 (iste to súvislo s dobytím Ostrihomu a prenesením sídla arcibiskupstva a kapituly do Trnavy v tom istom roku), sa pre tureckú hrozbu začali opevňovacie práce aj na tomto mlyne, zabezpečili ho dokonca delami. Ktovie, koľko je pravdy na vzrušujúcich informáciách, s ktorými sa stretávam od svojho detstva, že z mesta vedie cez Kamenný Mlyn až do Bieleho Kostola tajná chodba. Malo by to nejakú logiku, aj s dopravou múky v nebezpečných časoch, aj s tým, že v Bielom Kostole mali trnavskí jezuiti kaštieľ Albanus. Veľa ľudí vraví, že pod starými domami Trnavy vedú takéto chodby, ktorými bez problémov mohol fujazdiť plne naložený voz, ale ešte som nestretol jediného svedka, ktorý by to metro aj videl. Všetky zaručené správy sú minimálne z tretej ruky. Napríklad nedávno mi kamarát hovoril, že jeho pradedo, keď čosi opravovali v cukrovare, sa prepadol do nejakej chodby, v ktorej ležala vysušená múmia mnícha s mešcom dukátov. Pamiatkari, ktorí prekutrali pivničné priestory mnohých najstarších trnavských domov, sa povedačkám iba smejú. (Alebo nechcú, aby to tam laicky rozvŕtali obyvatelia domov?)
Napriek opevnenému mlynu v Kamenáči (Mola Lapidea) západne od mesta si však Trnavčania pre istotu vybudovali v roku 1592 aj mlyn (Mola Interna) chránený severnými mestskými hradbami, na konci Hornopotočnej. Na Trnávke, ale mimo mesta, ležal aj Pažitný mlyn (Mola Pazsitiensis). Jeden bezmenný mlyn (mola) je zakreslený aj na vedute trnavského grafika Martina Prokeša z roku 1727, doplnenej pôdorysom mesta i jeho západného okolia. Zatiaľ som nenarazil na bližšie informácie o ňom, majiteľ sa však dá vytušiť podľa dnešného názvu tohto miesta pri Ružindolskej ceste - Farský Mlyn. Na výreze veduty je vpravo.
Parná tečie na juh (na výreze veduty doľava) od tohto mlyna v blízkosti spomínaného belokostolského Albana, ďalej popri rybníku, vtedy ešte jediného v okolí Kamenného mlyna. Na mieste neskoršieho Gažovho mlyna je zakreslená neoznačená stavba. Potok smeruje ďalej k Hrnčiarovciam (Gerenczir), povedľa neho bola cestička, po ktorej chodil k mlynárovi Gažovi pomáhať s medom môj dedo v sprievode môjho prapradeda. Mlyn stál najmenej od 16. storočia na Parnej aj pri Hrnčiarovciach (Mola Gerencsiriensis), čo dokazujú portálne záznamy Bratislavskej župy z rokov 1553, 1557, 1558 a 1559. Predpokladá sa, že v roku 1571 bol prebudovaný už novým majiteľom – Mestom Trnava, ktoré ho neskôr dávalo aj do prenájmu. Historici sa domnievajú, že tohto mlyna sa týka aj staršia poznámka z roku 1510, keď tolniansky župan Mojžiš Bužlai daroval farskému kostolu sv. Mikuláša okrem iných majetkov aj bližšie neurčený vodný mlyn na potoku Parná. Myslím, že rovnako mohlo ísť aj o spomínaný Farský mlyn pred Ružindolom.
Mnohí návštevníci prímestskej rekreačnej oblasti Kamenný Mlyn možno netušia, že reštaurácia s ľadovou kofolou a drzými osami pri tanečnom kruhu bola voľakedy severným krídlom Gažovho mlyna, pristavené aj s východným možno už v období renesancie. Mlyn s dvoma kolesami na spodný náhon a priľahlými hospodárskymi budovami sa stáročiami menil a zdokonaľoval, mlynár Gažo ho rozšíril o pozemok, kde dnes stojí Koliba, okolo ktorej sa voľne pohybujú pávy.
Začiatkom leta som nafotil aj zopár obyvateľov najstaršieho rybníka tejto oblasti:
A ešte spomienka na leto pohľadom do tamojšieho kúpaliska:
No a až sa rozhodnete navštíviť túto lokalitu, rozhodne si všímajte upozorňovacie tabuľky pri reštaurácii. Neviem ako inde, ale tu je skákanie po stoloch a laviciach zakázané.
Zdroje:
Ján Škreko: Moje životné spomienky (nevydané)
Marián Babirát, Marta Dobrotková, Ľubica Moncmanová: Hrnčiarovce nad Parnou (obecný úrad, 2003)
Milan Kazimír: Čo sa skrýva pod názvom Kamenný Mlyn? (Novinky z radnice č. 8, 2007)
