Hovorili sme jej Večierka. Pretožekrátko po poslednom tóne sa v budove pozhasínali svetlá, aj nás už o chvíľuvolali domov rodičia, a tatko nezabudol pridať svoje - „Pomodlit sa, vyščat a spat!“ Nik z nás netušil, či to tamvečer čo večer hrá nejaký ujo alebo gramofón. Bolo to príliš ozajstné, bezškŕkania a praskania ihly. Magnetofón? S touto skladbou som sa cítil akodoma aj počas trojtýždňového pobytu v pionierskom tábore na Prašníku.Takisto bola večerným signálom, že na chatkách už má byť pokoj, treba spať,prípadne si tíško pod vankúšom zaslziť za mamou.
Pred Pozemnými stavbami (budovaje už dávno prestavaná a sídli v nej okresný úrad) bolo a aj jeveľké parkovisko. Vtedy sa mi zdalo oveľa väčšie. Autami sa zaplnilo ibav nedeľu (myslím, že v nedeľu, soboty bývali pracovné), keď bolv Trnave futbal, a pri mimoriadnych udalostiach, a tie sipamätám len dve – keď k nám prišli Rusi (a to bolo na dlhšie) a keďk nám prišiel Ajax Amsterdam. V ostatné dni tu parkovali asi dvečierne autá s plutvou, a blízko nás sivý nákladiak na odvoz zdochlín(aspoň podľa smradu sme tak dedukovali) suseda Krajčoviča. Dva razy za deň prefrčalparkoviskom žltý moped so susedou z dvora, Valentovou, alebo Pavlík načervenej Jawe. Inak bolo celé parkovisko naše. Konkrétne, okolo roku 1966 –moje a Jara Kohúcika. Tuším bol Jaro, a možno Kohútik, ale také slovosme v slovníku nemali. Onedlho sa odsťahovali. Celý deň sme naháňaligumenú loptu, za pokriku, ktorý som sa naučil od neho: „Tunava, doteho, tunava, doteho!“ Nevedel som, čo to znamená, povzbudzovalsom sa tým bojovým pokrikom aj doma na dvore, kým sa ma raz mama neopýtala, čiuž som zabudol hovoriť „r“. Raz siprišiel zakopať na ulicu aj náš tatko. Na druhý koniec sa postavil starý Šandora kopali si cez celé parkovisko. Tatko spravil „nožničky“, z voleja vystrelil na Šandora a zakričal„Núžky!“ Ten s ťažkým brušiskomvyskočil, zaplietli sa mu vo vzduchu nohy a spadol rovno na chrbát. Dlhomaródoval a my sme sa tomu ešte dlhšie smiali. Nie úrazu, ale ako sanatiahol.
S ďalším kamarátom, TónomPecárom (žeby Peciar?), som sa niekedy zatúlal aj ďalej. Až na futbalovýštadión. Kedysi býval cez deň odomknutý, podobne ako aj kedysi kostoly. Severnáa južná tribúna nebola oceľová, len také betónové schodky. Ostatné dve sazdali byť drevené. Mantinely boli z betónových prefabrikátov, ako súrobené fabrické ploty. Ale aj tie boli niekedy slabé. Po jednom veľkom derby soSlovanom pod návalom divákov ani tie nevydržali. Ak sa dobre pamätám, vyvalenéboli v ovále medzi južnou a východnou tribúnou, ktoré je dodnesmiestom šarvátok. Zato si pamätám, ako sa po tomto zápase u nás stavilstrýko Beno aj s frajerkou. Boli celí dokmásaní, Jana stratila v tejtlačenici z topánky aj ozdobnú mašličku. Futbalové zápasy pre veľkých manelákali, vtedy sa naše parkovisko premenilo na Disneyland. Medzi natesnozaparkovanými autami sme sa hrali na skrývačku, naháňačku. Ale s TónomPecárom na štadióne vo všedný deň to bolo zaujímavé. Za východnou tribúnou bolohokejové ihrisko, vedľa tréningové na futbal. V rohu pod hradbami boldomček a vedľa neho natiahnuté šnúry na bielizeň. A na nich viselidresy skutočných futbalistov! To bolo vzrúšo, ako keby sme ich videli živých –2 – Dobiaš, 9 – Kuna, 10 – Adamec, 11 - Kabát. Poznali sme ich podľa čísel nadresoch všetkých, ale títo boli pre nás tí naj.
Ako súvisí tá pieseňs futbalom? Koncom 60. rokov sme sa od Pozemných stavieb, kde sme večer čovečer počúvali tú čarovnú hru na trúbku, odsťahovali do nového bytu kamsi zanemocnicu. Vlastne, aj odtiaľ mám pekné futbalové spomienky. Do nášho vchoduchodil Karol Dobiaš za frajerkou, Alicou Kazimírovou. Blízko za plotom bolachirurgia – opäť šťastie. „Patino“ si vtedy, asi to bolo leto 1970, zlomilnohu. Celé dni sedel so sadrou na balkóne chirurgie, a my sme sa natrávniku pod ním išli pozabíjať pri lopte, len aby si všimol naše „pätičky“. Nona svoj prvý futbalový zápas som sa dostal ale v 15. rokoch. Bol somprekvapený, že pred aj po zápase z ampliónov zaznieva skladba, ktorá miprirástla k srdcu ešte ako šesťročnému decku. Na futbal už dávno nechodím,aj keď sledujem, ako sa „našim“ (ne)darí. A iba nedávno som sa dozvedel,že trubkár môjho detstva sa volá Nino Rosso, ktorý tak z duše hral precelú Zbožnú ulicu čarovnú skladbu na dobrú noc - Il Silenzio. Bez zbytočných vášnía emócií, či stúpania tlaku pri spomienke na vyčíňanie niekoľkýchopitých nespratníkov na futbalových štadiónoch, si ju vypočujte na YouTube. Dáte mi za pravdu, že nie je o futbale, pelendrekoch korytnačiek,rozbitých nevinných hláv, zmlátených dievčatách, skrvavených červeno-čírnýchšáloch, či belasých, či žlto-čiernych...
