Jako, susedko?

Martula a Ala sú sestry. Možno náhodou, možno jej aj dopomohli, sa so svojimi manželmi a deťmi ocitli na jednom sídlisku, v jednom paneláku, v jednom vchode, na tom istom poschodí, tuším treťom, s dverami oproti sebe. Bola to výhoda, manželia v práci, deti v škole, v čase clivoty jedna druhú navštívila, podebatili, pofajčili, prípadne dopili nejaké deci vína, čo zostalo od Vianoc...
O poschodie nad Martulou býval s rodinkou fešák chlap, hasič. Dobre sa na neho pozeralo, mocný, šikovný, a uniforma – tú niektoré baby žerú. Občas sa utrúsilo aj viac slov ako býva zvykom, viac než ‘brýden. Po nejakom jeho komplimente pri držaní výťahových dverí mu Martula na oplátku povedala, že akú má výhodu, keď je hasič, keby si zabuchol dvere, zavolá do roboty, prídu kamaráti s autom čo má rebrík a nebojácne po ňom vylezie na štvrté... možno aj snívala, ako za horúceho večera stúpa hore po rebríku okolo okna jej spálne, pozdraví Dobrý večer, susedka, ona odvetí Jako, susedko?
Raz si takto Martula v prázdnom byte dopoludnia poupratovala, potom sa pustila do varenia, do rúry dala pomaly piecť kuriatko. Na chvíľu odbehne k Ale, keď tá nejako nechodí. A ako vždy – kontrola bytu, čo si zasa prikúpili, čo Ala varí a tak. Našla sa aj litrovka vína, akurát na dve dávky, poťahovalo sa z cigariet. Bolo horúco, okná boli dokorán. Kdesi vonku, ako vždy, zavýjala nejaká sanitka, možno hasiči alebo policajti, kto sa v tom už teraz vyzná, možno má niekto taký alarm. Martula sa ide pozrieť k oknu – a koho nevidí? Neďaleko po rebríku vysunutého z hasičského auta ide hore starý známy.
Jako, susedko? Zašvitorí Martula v širokom úsmeve, kmitajúc koketne viečkami a odklepávajúc von oknom popol z cigarety.
Suseda, a vy ste tu? Ideme k vám, veď u vás horí!
Našťastie, horelo len kurča v rúre, ale dymu, čo sa valil do ulice, bolo ako zo starej pneumatiky.