Neviem prečo, ale nedoručiteľnépoštové zásielky z celého Československa putovali iba do Trnavy, aby poročnej lehote, keď o stratené balíky neprejavil záujem ani nevypátrateľnýadresát, ani odosielateľ, boli ich obsahy verejne vydražené. Najčastejšie šloo cestovné kufre, písacie potreby, hračky, cigarety, alkohol, žuvačky,odznaky, šatstvo, obuv, hodinky, pneumatiky, gramofónové dosky, ale sem-tam aj o špecialitu,napríklad ďalekohľad, šijaciu mašinu, písací stroj, skrátka všetko,čo bolo možné poslať poštou. S výnimkou živých zvierata netrvanlivých potravín. Ešte v minulom roku sa, myslím, nejakádražba na trnavskej hlavnej pošte konala, ale táto rarita tu asi nadobrozakapala, aj tak s dávnou populárnou predchodkyňou mala už len máločospoločné.
Kedysi budova pošty pri každejdražbe praskala vo švíkoch. Na pultoch po oboch stranách haly sedeli, ako otechovoril, chuligáni, zaplnená bola aj hore galéria, nad natlačenými hlavami stálna stole hlavný hrdina popoludnia - Jožo Mihina. V jeho tesnej blízkostisedeli na niekoľkých erárnych stoličkách i vlastných, rybárskych, babky-handrárky,ktoré lacno vydražené predmety neskôr so ziskom predávali na rínku. Chuligánisa prišli zasmiať na Jožových heftoch, ale na zahodenie by nebola ani nejakánová LP od Beatles. Aj ostatní sa prišli rehotať a zároveň dúfali, že zalacný peniaz doplnia šatník.
Ani naši nechodili na nákupy doMilána. Nebývali sme ďaleko od pošty, iba na druhom konci hlavnej ulice (dnesnaozaj Hlavnej, vtedy Februárového víťazstva). Často vyzerali s plnýmikuframi, akoby šli práve osídľovať pohraničie. Za desať i menej korún sadal kúpiť kufor oblečenia, z ktorého niečo bolo súce, niečo šlo do mechovna horšie časy, neskôr po odstrihnutí gombíkov do zberu surovín starémuBuchancovi. Pestrofarebných gombíkov všetkých tvarov a veľkostí sme maliplný krištáľový džbán, šuplíky plné dobrých, a tuším nikdy nepoužitýchzipsov. Aj gúm do teplákov a trenírok. Tie sme využívali hlavne pri výrobelukov z vešiakov. V starom byte sme na takéto účely malik dispozícii celú miestnosť, nezaskočila by nás ani pozvánka okolo sveta,kufrov sme mali dosť. V nich nepotrebných súčiastok, z ktorých každása raz mohla na niečo hodiť, vrecia topánok, handier, na klincoch povešanékabáty, korčule, kabele, klobúky, prilby... Baťovi sme nemuseli chodiť, stačilopo niekoľkých hodinách nájsť k dobrej ľavej aj pravú.
Pošta pri každej dražbe nielenpraskala vo švíkoch, ale sa aj natriasala, až poskakovala. To od výbuchovsmiechu, ktoré vyrábal šoumen Jožo Mihina. Jeho draženie vyzeralo asi takto: „Amáme tu jedny winetuovky, prosím pekne, aj so sedmičkami leteckými gumami...,“ primeriavalsi a pritom naťahoval veľké bombarďáky, predchodkyne tangáčov. „Ak tomu ešte jedny nové, nepoužité kolenačky, vhodné pri drhnutídlážky...,“ to zas bola podprsenka, ktorú si nezabudol priložiť na hruď alebona kolená, podľa odporúčania. „A k tomu tieto sedemmíľové čižmy, a tovšetko, prosím pekne, za...“ - natrčil ucho k sediacej asistentke - „...päťkorún! Má, prosím pekne, niekto záujem?“ Zdvihli sa dve-tri ruky a JožoMihina spustil guľometnú paľbu slov, v súčinnosti s oboma ukazovákmi: „Päť,šesť, sedem... desať korún po prvé, po druhé, aj...“ - pogúľal po ľuďoch očamiako chameleón - „...po tretie!“ Veľkoplošné nohavičky, stará podprsenkaa baganče už putovali nad hlavami k miestu, kde bola naposledyzdvihnutá ruka, späť šla desaťkorunáčka. Pomáhala asistentka, druhá odfajkovalav zozname a zapisovala utŕžené sumy, dedko v montérkovom pláštinosil zo zákulisia nové prekvapenia na Jožov stôl.
Neraz sa stalo, že o nejakúzaujímavú vec, fotoaparát, holiaci strojček alebo tranzistor súperili dvajatvrdohlavci. Z výkričných 20 korún hneď bolo 200. Otca tiež zaujímali viacako handry technické výrobky, obyčajne sa prekliesnil až k nohámvyvolávajúceho, aby lepšie videl. Mama zasa skúseným ženským okom šacovala nadiaľku oblečenia, občas aj zdvihla ruku, ale keď to šlo cez dvadsať, čou Joža Mihinu boli asi dve sekundy rátania, rýchlo ju stiahla. No raz sajej veľmi zapáčila nejaká blúzka, a bola k tomu aj pištoľ, ktorú somveľmi chcel, tak som ju povzbudzoval, aby vydržala. Asi z piatichzáujemcov zostali hore len dve ruky a Jožo Mihina exceloval: „saťosem,saťdeväť, päťdesiat, siatjedna, siatdva...“ Nejaký somár chcel silou mocou toisté a nie a nie dať dole ruku. Mama nakoniec duel predsa lenvyhrala, možno aj za cenu, za akú by blúzku kúpila v obchode.
Ani neviem ako a kedyskončila dražba, tak som bol opásaný do novej zbrane. Ľudia odchádzali. S dvomakuframi sa k nášmu miestu víťazoslávne blížil otec. Chcel som sa mupochváliť s pištoľou, ale predbehol ma: „Odkiaľ to máš?“ „Mama vydražila,aj takú modrú blúzku...“ „Ná netrafí ma šlak, to som sa o to bils tebou?“
