Pričakaní na autobus som plánoval ďalej: U Tibáka sa zastavíme v tejtopekelnej vyhni na kofolu a potom pôjdeme po Orešianskej ulici až za mesto,za koľaje, kde je nejaká stará kaplnka a hneď za ňou psí útulok.
Autobus,ako väčšinou vždy, prišiel. Prešli sme uličkou až dozadu – všetko obsadené, asikvôli horúčave si viac ľudí potrebovalo vyraziť za rozpálené mesto do tieňastarých stromov v Kamennom Mlyne, kde je aj veľké kúpalisko. Jedna staršiapani na zadnom sedadle sa zľutovala nad mojou dcérkou a prihovorila sa jej,či by si v nebezpečne poskakujúcom autobuse nesadla na jej kolená. Tá sana ňu už aj štverala. Na ďalšej zastávke sa začala zapĺňať aj ulička,pristupovali nielen výletníci, ale aj Belokostolania s plnými igelitkami zmarketov.
No navšeličo som si zvykol za tie roky cestovania – na údery ruksakmi od vrtiacej samládeže so slúchadlami na ušiach, na preskakovanie športových tašiek po zemi,na nervóznych šoférov, na uponáhľané babky, ktoré vás idú zhodiť na schodky,lebo na ďalšej zastávke vystupujú, hoci aj ja, ale mám tú smolu, že stojím prednimi... Nič ma už nevie rozhádzať, možno by som ešte dokázal odtrhnúť od lakťaruku čiernej pasažierke, ktorá by ju v tlačenici strkala do môjho vrecka,ale v ten piatok moju duševnú rovnováhu vykoľajilo niečo, s čím somsa ešte nestretol. Pri bývalej poliklinike sa meter pred nami odrazu uvoľnilomiesto na dvojsedadle. Nepatrím medzi tých, čo sa bijú o stoličky, ani v zábavnejhre na svadbách. Sadnem si, až keď nikto nemá záujem, alebo je menej ľudí akosedadiel. Ale pani, ktorá sa potila pod mojou 15-kilovou dcérkou, ju postavilana zem a povedala jej, že tamto si môže sadnúť. Medzitým sa na miesto priokne vsunulo tiež asi 5-ročné dievčatko, a takmer súčasne sa pridala ajmoja Sára. Prístup k týmto dvom sedadlám zahatala pani v kiláchi rokoch, aspoň podľa môjho odhadu. Domyslel som sa, že je to minimálnemama cudzieho dievčatka. Fajn, na jedno sedadlo sa zmestia obe malé, panička sisadne na druhé pri kraji a bude ich chrániť pred pádom v ostrejzákrute ako airbag. No ona len zostala stáť a volala na niekoho vpredu. Vtomsi všimla vedľa svojej dcéry nezvaného hosťa a bez milosti ho jednýmklepetom, aké som kedysi videl v pražskom metre na cestujúcich bez lístka,vystrčila späť do uličky (dobre, že malá nespadla na zadok) so slovami: „Já mosím sedzet, lebo mám bolavé nohy,víš?“ Sárka sa pobrala smutne k cudzej tete, ktorá ju znovu prichýlilado bezpečia. K tej druhej, už vrcholne nesympatickej, prišiel spredu asi13-ročný dacan, prisadol si asi k mladšejsestre a baba jedna hnusná (už to musím pomenovať pravým menom) svojímtelom zaštupľovala „ich“ dvojsedadlo ako dieru v boku lode po torpéde. Dojej príbehu alebo svedomia som nezasiahol ani slovkom, zato sme viacerí za ňoukrútili neveriacky hlavou. Rovnako nanič by mi z nej bolo, aj keby šlo o cudziedieťa.
Tu bymohol príbeh s horkou slinou v ústach aj skončiť, ale skúsim hoosladiť ďalšími zážitkami toho dňa, ktorými sme naň chceli zabudnúť.
Vystúpilisme pri cintoríne, ktorý bol kedysi záhradou rehole trinitárov. Súsošieneďaleko hlavného vchodu som si nikdy poriadne nevšimol.
Inšpirovanédielo.
U Tibákana príliš studenej kofole.
Zamestom, až za traťou na Kúty, je táto stará, ale udržiavaná kaplnka.
Hneďpri nej je brána útulku, ktorý bol naším hlavným cieľom. Žiaľ, na stránke útulku somnezbadal upozornenie, že návštevné hodiny pre verejnosť sú denne len od 15. do17. hodiny. Tu to bolo, veľkým písmom na bráne, spoza ktorej sa ozýval brechotvšetkých kubatúr. Bolo presne 12 a tak sme sa vybrali nazad smerom domov.
To eštenie je koniec. Večer z neďalekého futbalového štadióna alebo amfiteátrak nám do dusného, pootváraného bytu doliehali divné zvuky. Skutočne, na stránke klubu som našiel informáciuo celodennom programe nielen pre fanúšikov, ale aj ich deti – nafukovacíhrad na skákanie, pre starších kapely, dokonca aj nejaký punk, za ktorým sinejdem nohy dolámať, ale naživo sa dá pozerať a počúvať všeličo. A nazáver podujatia, na ktorom mal byť aj primátor mesta, hráči Spartaka, tréneri,suveníry, pivo, cigánska..., mala vystúpiť aj Metalinda. Tiež som nikdy neprispelna ich tantiémy, ale zadarmo... „Sárka,ideme?“ „Ideme!“
Výbornákapela! Bolo vidieť, že chlapci hrali aj pre vlastnú radosť, asi by odohrali ajzadarmo.
Deckása zas mohli vyblázniť skákaním po nafukovacom hrade alebo na nebotyčnej kĺzačke.Konečne som zaregistroval vysokého Petra Sámela v šiltovke s tromi spoluhráčmia jedným žieňaťom. Aha, kto sa to schovával pod maskáčovým šiltoma za slnečnými okuliarmi:
Zmyselnépery ju prezradili – bola to hviezda televíznej speváckej súťaže, spočiatkufavoritka Joža Ráža – Monika Agrebi. Tak ešte pre tých, ktorí sa jej dosťnenabažili (a aj dobre spieva):
S ľavouzadnou pri zapadajúcom slnku absolvovala zvukovú skúšku.
Vystúpeniesa začalo bez hosťujúcej Moniky. Spevák Metalindy Patrik Imre sa do hlasu viacopieral, vo výškach musel aj švindľovať pre zodraté hlasivky, v nízkychpolohách sa mi zdal spev neistý, v Jánovi Amosovi Džínovom bol v sloháchcelkom vedľa, tuším aj pre nedorozumenie s basgitaristom. Inak bol dobrý,a priam vynikajúci v úlohe roztlieskavača.
Dav podsevernou tribúnou šalel. Teraz vážne – divákov bolo dosť, ale lavice boli až zachodníkom.
To užhej. Zaspievali si aj nejaký duet, ale myslím si, že Peter si na neho nevybralvhodnú speváčku. Monika má veľmi podobnú farbu hlasu ako Patrik, musel som saim pozerať na ústa, kto práve spieva. A takmer unisono. Celkovo mi vskladbách, z ktorých boli tri dávne hitovky, chýbali vokály. Kapelua ich repertoár dobre nepoznám, ale asi im niekto chýbal na druhý hlas,Sámel dofarboval hlavne dolu, nejakou kvintou, ale častejšie iba v oktáve. Takešte pár obrázkov na záver:
No kohoby nesmädilo:
Závervystúpenia opäť bez hosťa skupiny a záverečná klaňačka:
Cestoudomov sme si so Sárkou pospevovali: „Čau, zaľúbená žaba...“ Na tú „milú“ paniv autobuse sme celkom zabudli...
