Ako táto hra môjho detstva mohlaprežiť dobu didaktikov gama, amíg, commodorov, 286-iek, ruského tetrisu,japonského tamagoči, amerických strieľačiek až do časov najnovších mobilov,ktoré občas slúžia aj na telefonovanie? Nechápal som. Musel som si sadnúť naneďalekú lavičku a zapáliť si tiež. Hra skutočne fungovala rovnako ako tá„naša“ pred slobodárňou na konci Bočnej ulice. Pred 40 rokmi! Jedno chlapčabolo pánom kráľom, ostatné deti sa ho rad radom pýtali na správny časa chlapec odpovedal podľa uváženia, podľa toho, kto sa k nemu akopovážlivo približoval. Odpovedal: „Štyri myšacie!“ Dieťa, ktoré dostalo tútoodpoveď, sa o štyri svoje stupaje priblížilo ku kráľovi. Tomu vzadu simohol dovoliť povedať aj „Tri konské!“ – a nasledoval čo najdlhšítrojskok. Je to možné?
Pri druhej cigarete som sispomenul aj na podobnú hru, podobnú čo do rozostavenia hráčov. Jedno dieťastálo chrbtom ku stene slobodárne a čelom k vzdialenej skupinke detízoradených v rojnici. Pri slovách „lyžička, vidlička, nôž“ sa hlavný aktérobrátil o 360 stupňov. Mimo jeho zorný uhol sa ostatní snažili čo najviacpriblížiť k jeho základnej čiare. No koho zbadal v pohybe, ten samusel vrátiť, kde začal. Komu sa podarilo nepozorovane sa prirútiť ku steneslobodárky, stal sa víťazom a novým lídrom ďalšieho kola.
V tomto ranom detstve, keďsa chlapci odlišovali od dievčat len účesom na ježka (ale nebolo čo česať)a červenými trenírkami na rozdiel od dievčenských modrých s tromigumami, a kopačkami s gumovými kolieskami chrániacimi členky, patrilok spoločným zmiešaným hrám aj predávanie sôch. Predavač roztočil svoj tovara pustil, kto kde pristál, zostal vo svojej poslednej fáze ako socha, potomprišiel zákazník, každú živú sochu vyskúšal natočením domnelej pružiny nachrbte ako na starom gramofóne, socha zaspievala alebo zarecitovala...Nepamätám si na detaily hry, ale bolo to vzrušujúce, každý hral sám za seba,trénovalo sa sebavedomie či samostatné vystupovanie pred kolektívom,sebarealizácia, na čo sa v socialistickej škole trochu zabúdalo.
A nechýbal ani horor –Krvavé koleno či poleno. Tu si už ozaj nespomínam, o čo presne šlo, bálsom sa už len zborového odriekavania: „Jedenásta hodina odbila, baba eštenejde...“ Pri dvanástej hodine tuším naozaj prišla, a decká sa rozutekali,ktoré chytila, asi zarezala, upiekla a zjedla, fakt sa nepamätám...
Nemôžem vynechať ani blchu. Bolto na oboch koncoch do kužeľa zastrúhaný drevený kolík, udieralo sa po ňoma odpaľoval sa pálkou, ktorou bolo kus laty upravenej na držanie v ruke.Začínalo sa v jamke (guľky – citri alebo šuligi – ani nemusím pripomínať)vystrelením blchy jedným koncom pálky. Ostatní členovia dvoch družstiev juchytali. Podľa toho, ako a čím ju niekto chytil, sa bodovalo. Najviacbodov bolo, ak do úst. Potom sa ňou triafala pálka položená na jamke. Tiež sinespomeniem na pravidlá, už len na to, že údermi do blchy a jejbejzbalovým trafením vo vzduchu sa zaháňali obe družstvá z jedného koncaulice na druhý, a to celý deň. Trochu zjednodušenú blchu som si naposledyzahral pred vyše 20 rokmi na trampských manévroch v Skalických horách, kdejej hovorili „tlouct špačka“
S hlavou plnou hier somv obchode podvedome zamieril do oddelenia hračiek. Zaujala ma jednaspoločenská hra v malej štvorcovej škatuli. Rozmery mi nehovorili nič, anina nej nebolo vo veľkom krúžku napísané ŠMC: 4,- Kčs, ale aj tak som ju hneďspoznal - podľa dvoch pandrlákov – škodoradostne sa chechtajúcehoa druhého, ktorému tiekli nervy. Pohladil som oboch súperov na obale,červeného i zeleného: „Človeče, ty ešte žiješ?“
