Ja, Peter a Dano sme sa takmerkaždý piatok častejšie vydávali na opačnú stranu, na Piešťany. Zo stanice sbarlolamačom väčšinou pešo cez Banku, Moravany, okolo Striebornice, vojenskéhostráženého objektu (dodnes neviem, čo tam strážili) až k pionierskemutáboru. Tam sme nabrali vody, do čoho sa dalo, a po jednej detvičke alebofiltrovej Astre pri prameni šup ho do hory. No, šup. Takmer štvornožky sme saplazili asi hodinu do strmého svahu. Pred Jeleními jamami, na hrebeni, sme naistom mieste zliezli pod skalný previs, kde nás čakala „naša“ jaskyňa.Preto „naša“, lebo pár desiatok metrov bližšie k civilizácii bola (a isto aj je) veľkájaskyňa, každému okolofučiacemu na očiach. Naša bola tajná, ukrytá, mohol juprezradiť len dym alebo Jesse James, jedna asi z piatich pesničiek, ktorésme hrali a spievali bez omrzenia.
V zime to bolo trochu iné.Z domu sme potiahli aj dve deky, v pivnici našli staré stavbárskeprešívané nohavice, kožušinovú vestu, obličkáreň (alebo ako spisovne nazvaťladvinák), vojenský šál... Zasnežená zima však prinášala aj jednu výhodu –nemuseli sme hore vystupovať s plným kotlíkom vody, ani po ňu schádzaťuprostred bivakovania. V kotlíku nad ohňom sme si roztopili čerstvonapadaný sneh. Stačilo k tomu tak málo - kotlík, sneh a - nezabudnúť si vziať do hôr zápalky. To sa nám, starýmhorským vlkom, stať nemohlo. Veľkú škatuľku rodinných zápaliek sme mali ajv jeden mrazivý víkend.
Peter strašne rád zakladal oheň.Aj v ten piatok, keď sme s vyplazenými jazykmi zliezli do vápencovejdiery pod previsom, mrzlo na kosť a veľmi skoro sa zotmelo, si zápalkynedal vziať z ruky a hneď sa pokúšal zapáliť drievka, čo zostaliz našej minulej návštevy. Nedarilo sa mu, ale trpezlivo škrtal. Zápaliekbola plná škatuľka, nik nerozmýšľal, čo by sme robili bez nich, či by smev absolútnej tme zišli strmým skalnatým svahom dolu na asfaltku celí a ešte aj stihlio jedenástej v noci posledný vlak domov. To by nám ani naša zálesáckahrdosť nedovolila, aj keď mrzlo až tak, že piešťanskí chatári z bungalovovlemujúcich bielu lúku pod nami radšej zostali tento víkend vo svojichpanelákoch. Petra sme nechceli rušiť (aj tak by nás k tomu nepustil)a spolu s Danom sme po pamäti vyliezli na hrebeň a hmatomnaslepo hľadali spadnuté suché konáre. Čosi sa našlo, a o chvíľu smezasa dýchali Petrovi na krk. Oheň stále nikde, a bolo by už načase, v takejtozime už z posledného mlela aj zelená hranatá baterka.
„Na! Skús to ty!“, vrazil miPeter do ruky zápalkovú škatuľu už s riadne zodratými bokmi a opatrnejšiemi do druhej podával zápalku. Tak teda skúsim. Škrtnem, nič, asi len o holý papier.Škrtnem znovu, slabúčko zaiskrilo, a zasa nič. Pootočím zápalku, škrtnem –chytila. Na pár sekúnd ju schovám do skrehnutých dlaní. Keď bolo isté, ženaozaj horí, v jej žiari som zbadal kôpku celých i polámaných zápaliekokolo pripraveného raždia, pod ktorým bol nachystaný našuchorený kúsok papiera z obalukonzervy a tri kartónové cestovné lístky. Neposlušné zápalky som jednourukou zhrnul do kôpky a vložil do nej ich rozumnejšiu kamarátku. Chytronad plamienok kúsok papiera s obrázkom plného taniera fazule s párkom. Terazpredierkované päťkorunové cestovné lístky, najtenšie halúzky, väčšie... Nik aninedýchal, s hrubších vetvičiek bolo počuť, ako sa v nich menískupenstvo vody z pevného na kvapalného, z toho zas na plynné. Ticho a jemné syčanie nesmelého ohníka zrazuprerušil Peter: „Móžeš tam hodzit aj tú krabičku, to bola posledná sirka.“
