Keby bolo čo len trocha šero,odhodím obe plné igelitky s nákupom a utekám kade ľahšie. Teraz zasvetla sa nebála ani ona mňa. Hneď som zbadal prečo - neďaleko pri žiguláku postávalajej ochranka - skupinka ľudí z jej kmeňa, s burzovými lykovýmikabelami, škatuľami so športovou obuvou, a tváriaca sa až príliš nezaujato.
„Ďakujem, načo by mi bol?“ Zahrabev taške a vytiahne puzdro. „Dám vám lacno – len za dvetisíc päťstokorún.“ Naozaj som nechcel, aj som sa to snažil vysvetliť. Nadarmo. A nemámrád, keď sa so mnou niekto rozpráva a očami mi robí inventúruv igelitkách. „Naozaj ho nepotrebujem, čo budem kam pozerať, susedomoproti do hrncov, keď majú z mojej strany iba kuchyne a obývačky?“„No, veď môžete na hviezdy,“ zdalo sa mi, že zabásnila. „Nie, naozaj, ani kebyto bol Hubbleho ďalekohľad...“ „Koho? Nech ma šľak trafí dva razy vedľaa raz do sérdca, keď nie je môj!“ „Ja vám verí, ale naozaj mi ho netreba.“
O chvíľu bola jeho cena 250Sk. Bol som ochotný ich obetovať za brak s umelohmotnými šošovkami, lennech mám už pokoj a som doma. Napodiv, z puzdra vybrala celkom slušnédelo. „Môžem vyskúšať?“ „Nech sa páči!“ Zamierim na mestskú vežu – až som sazľakol svätého na streche. Fí, dobrý je! Pozerám na parametre, no, tie by somprečítal len s ďalším ďalekohľadom. Než stihnem povedať, že teda beriem,už mi pod nos strkala značkovú voňavku, že k Valentínovi pre ženu.Vysvetlím, že to by si musela čuchnúť ona sama, lebo v tom, čo voniaa čo nie, sme sa ešte ani raz nezhodli. Opatrne ako pyrotechnikz pechotnej míny rozbušku vyťahujem z buksy požadovanú sumu, nemusími vidieť až do žalúdka. Podarí sa mi na prvú šupu vybrať rovných 250. No zrzka mi nedá pokoj, asi jej nevoniam,lebo tentoraz mi vnucuje nejakú pánsku vodičku. Znovu odmietam aj tentozapudzovač feromónov a prchám, pochváliť sa mojej. Mám ďalekohľad? Mrknemna igelitku – mám!
Cestou rozmýšľam, ako so sebouvybabrala. Veď len to puzdro je hodné tej sumy. Za koľko to musela zohnať ona,veď zisk aspoň 50 korún od kusa musela mať. Možno niekto kúpil aj za 2500. Prednaším činžiakom sa zastavím v trafike. Šmátram po peňaženke – nikde. Aniv jednom vrecku, ani v deravom, ani v podšívke. Do igelitky si juzásadne nedávam, ale doma ešte popozerám aj tie. Pomaly sa zmierujems tým, že ďalekohľad ma stál dohromady ako v obchode, keď znovustŕpnem ako obarený. Mobil! Znovu prehliadka vreciek a znovu bez úspechu.Zahrkám puzdrom - ďalekohľad tam je, no to by už bol vrchol!. Že tam je lenjeho atrapa, som zistil až večer, keď som sa chcel pozrieť na dvojhviezdu voVeľkom voze. Videl som cez neho akurát tak veľké oje.
Poznámka: Autora neľutovať! Spolovice ide o fikciu. Napríklad, táfešanda nebola vôbec hrdzavá.
