Stojím s táckou v šórena jedlo, a ten za mnou s pootvorenou hubou si vycuckáva z bútľavéhozuba kus hovädzieho žvanca z nedeľňajšieho obeda. Zabil by som ho toutáckou, ale v poslednej chvíli zbadám, že to je môj šéf. Radšej si rýchlopredstavím škrípanie nechtov o školskú tabuľu z filme Čeľuste, ktoré je protitomu ezoterickou hudbou.
Ešte neznesiem pohľad na rezaniemŕtvol. Dodnes vidím tibetských mníchov štvrtiť na skale zomretého kamaráta,aby ním nakŕmili vtákov nebeských. Ani len čiernobiely film s pitvou havarovanéhomimozemšťana v oblasti 51 som si nemohol pozrieť. Ani na žiadnu ministerkuby som sa nedokázal dívať, ako v nej mizne skalpel. Ani za živa. To ako zajej živa, myslím plastickú operáciu. Neznesiem ani pohľad na odsávanieživočíšneho tuku, fŕkajúceho na vnútorné steny priehľadnej trubice.
Rozumiem reklame. Rozumiem aj jejtvorcom. Starším, ktorí sa chcú udržať, mladým, ktorí ich chcú poslať dostarého železa. Tak súperia, ohurujú, šokujú. Plagáty Benettona sú už pre malédeti – mníška s kňazom, zomierajúci starec... To už nás šokuje menej akonaše prababky, keď zbadali prvýkrát ženu v gatiach, s krátkymi vlasmialebo jazdiacu na bicykli, či rozkročenú na koňovi.
Ani televízna reklama nemôžezaostávať, časy s Leštíkom (pamätníci si môžu zaspievať spolu so mnou - tri,štýýý-ri: Leštík leští, Leštík myje, a nábytek oživuje...) súv nenávratne. Mám rád vtipnú reklamu. Tie najlepšie križujú e-mailovýmvesmírom, a pritom nehrozí, že sa za propagovaným tovarom vyberiem niekam doUSA.
A opačný prípad. U násbeží nejaká reklama. Neviem či na zubnú pastu proti paradentóze alebo na surovézemiaky proti skorbutu, pretože to okamžite prepínam. Ako kedy to teda stihnem.Neviem, či to bez šable teraz aj dopíšem. Je tam biele umývadlo a ... a... a...
