Prestali saiba čudovať, čo je to január, február..., pretože s podobne písanýminázvami mesiacov sa už každý český žiak stretáva bežne v hociktorom cudzomjazyku. A čo my, Slováci? Napriek lichotiacim slovám o našej ľubozvučnejreči, ktorej dáme vyniknúť najmä vo veršoch piesne, koľkí si radšej pozriemezahraničný film s českým ako so slovenským dabingom? Aj ja. Vyberám si ajpodľa toho, ktorý náš ansábel nadaboval cudzích aktérov. Potom sú aj výnimky,na ktoré je štúrovčina prikrátka – napríklad iného ako Františka Filipovskéhosa pri sledovaní Louisa de Funesa nedá počúvať.
Spomínam si,keď som bol malý, že som mal rozčítané nejakú knižku. Bol u mňa spolužiaka čudoval sa, že veď je po česky. Pozriem lepšie – ozaj, ani som si toneuvedomil. A čo naše súčasné slovenské deti? Tak tu mám skúsenosti rovnopod nosom – pomaly päťročnú dcérku Sáru. Výrazy ako delete a enter poznalaskôr ako ich dokázala vysloviť. Nič zázračné, pre dnešné decká také prirodzenéako pre nás rozoberanie pokazeného budíka alebo autíčka na zotrvačník. Éj, ešteaj s tým zotrvačníkom sa dalo ako zabaviť, než otec nasmeroval nad oblokomzavesený dipól na televízny vysielač, alebo kým sa konečne nám „Čechoslovákom“podarilo prepojiť vysielanie do štúdia v Košiciach alebo do Ostravy. Alek tým našim deťom:
Sára je celýdeň obklopená novodobou technikou, a hoci sa celý deň najradšej hrá sostarým vypĺznutým plyšovým zajačikom, ignorujúc nové hračky, televízor musí byťprepnutý na rozprávkový kanál, prípadne ide pol dňa dokola DVD s Krtkom.Minule som si uvedomil, že na ČT1 ledabolo sleduje rozprávku o korytnačke.Pýtam sa jej:
„A ty vieš, čoje to želva?“
„Jasné, nachrbte má taký krunýr.“
