Po niekoľkých rokoch, ktoré somprežil mimo rodnej Trnavy, som v júni minulého roku dostal zvadlo - pozvánku od dávnych kamarátovz Trampskej osady Stratená stopa. Nie, toto už nie je sci-fi príbeh, ktorýsom napísal minule. Ale inšpirovali ma ľudia aj totožné prostredie. Toto sanaozaj stalo na Čiernom potoku, iba pred pol rokom, zmením len mená dvochcelkom obyčajných ľudí.
Neviem ako a prečo, ale od roku1985 sa lúky pod tichou malokarpatskou dedinkou Rozbehy víkend čo víkend menilina trampské „tábory“ chalanov i dievčat z Bratislavy, Trnavy, Senicea v menšom zastúpení aj z dedín a miest od Košíc po Prahu. Menejživo tu zostalo len vtedy, keď prišla pozvánka z Ivanky, Rače, doMesačného údolia za Skalicou, na Kormorání ostrov za Blavou... Mnohé partie sitoto krásne miesto vybrali za svoj flek,vznikali tu osady, senický Korlát, Karpát, trnavská Topsona, Eldorádo, Do 3 dorána...
Neviem, či sa Peter z Trnavya Lucia z Banskej Bystrice zoznámili tu alebo na nejakom veľkomvandri v inom krásnom kúte Slovenska, ale zaregistroval som ich akonerozlučnú dvojicu až na Čiernom potoku. A stretol som ich znova tu,takmer o dvadsať rokov starších, ale rovnako milých, nenápadných,skromných, a stále, možno ešte viac zaľúbených. Dve deti, takmerv ich veku, keď sa zoznámili, zostali v Bystrici so starýmirodičmi.
Bol to skvelý potlach. Výbornímuzikanti, dokonca aj európskeho formátu, v náhodných zoskupeniachspoločne s obyčajnými, ale nadšenými amatérmi, hrali non-stop tri dnia dve noci. Členovia pozývajúcej osady cez deň zamestnávali detii dospelých rôznymi športovo-zábavnými hrami, pre všetkých navariliparádny guláš, pivo a kofola sa neminuli až do nedele. V sobotu večersa pri ohni rozprávali veselé príhody a vtipy, maľovanými plackami z dreva boli odmeňovaníšťastní víťazi súťaží. Kapela sa presťahovala z provizórneho výčapu –saloonu k ohňu. Kto chcel - spieval, kto sa chcel po dlhom časeporozprávať, sadol si ďalej, vytvárali sa debatné krúžky, z ruky do rukyšiel pohár piva. Ja som si šiel ľahnúť uprostred najlepšej zábavy (ale ona bolastále v ktorúkoľvek hodinu) ešte pred polnocou, a slastne som v spacákupočúval jeden hit za druhým – od Kresťana, Nedvědovcov, Ryvolovcov, Kučeru, Lenka,Vyčítala, Rytířa... až do zachrápania.
Ráno, keď som vstával, stálehrala hudba. Kapela sa neustále dopĺňala odpočinutými hráčmi ako prvý vojenskýšík, keď ho riedia nepriateľské guľky. Vlastne ma zobudila dcéra, ktorá si „už“išla ľahnúť. Hovorila, ako bolo parádne, iba Petrovi osadníci bol nejakí čudní,sedeli bokom, smutní, že tuším aj plakali. To už tak býva, pri pive..., človekje citlivejší..., spoločné dávne spomienky na časy, ktoré sa už nevrátia...,oko sa zarosí aj chlapovi.
Do obeda bolo ďaleko, pri pípe užnebola taká tlačenica ako večer, a bol dôvod si pripiť, lebo stále sanašlo dosť pradávnych známych, s ktorými som sa včera minula neprehodil slovo. Zrazu bol obed, dcéra mi zobrala z rúk gitarua hovorí, že už som aj zbalený, pôjdeme, Vilo nás zoberie domov autom.Paráda!
Vilo je za volantom stálezadumaný, nemal náladu ani po vynikajúcej zmrzline, na ktorú sme si nejakýkilometer zašli do Jablonice. „Ty nevieš, čo sa stalo v noci,“ – začalzáhadne Vilo.“Lebo to vie málokto, nechceli kaziť nikomu náladu...“ „Kto,čo...?“ „Petrovi a Lucke volali z domu... museli ísť domov, doBanskej. Jeden ich odviezol do Trnavy k rýchliku. Zomrel im syn...“
