Nespomínam na prvú (a pre mnohých aj poslednú) kávičku v Hainburgu, či so šľahačkou vo Viedni, na ľudí, ktorí vyliezli zo svojich ulít až pri zostavovaní kandidátok do volieb, na sprivatizovanie fabriky, na čachre s jej akciami, zbohatnutie vyvolených, na kupovanie domčekov na Malorke, na prepúšťanie, rýchle pôžičky, exekúcie, plesnivé ubytovne...
Spomínam na 17. november roku 2000, keď mi šéfka Jucka povedala, že poobede si príde na gymnázium pobesedovať so študentmi Julo Satinský, mám tam ísť a zobrať si aj náš redakčný poklad - akéhosi priekopníka digitálnych foťákov - a už aj odomkýnala šuplík.
Bóže, naživo a celkom zblízka mám vidieť polovicu páru, s ktorou som vďaka gramofónu a televízoru vyrastal. Niekedy v 68. roku raz mama prišla z nákupu a okrem sieťovky plnej dubčekovských rožkov niesla pod pazuchou aj novú, nerozbitnú platňu. Denne, aj niekoľkokrát po sebe, sme do nej zapichovali ihlu na prenoske, hoci sme mali aj iné - rozprávky, Gottove pesničky, Simonovej a Chladila, Pilarovej, Neckářa..., aj nejaké rozbitné foxtroty a charlestony. Dnes by som z nej ešte vedel odcitovať pasáže o ministroch a súdruhovi Žinčicovi, čaji o piatej, zaspievať o Irene, prekliatej londýnskej hmle z rodu Forsajtovcov, o Soamesovi, čo si na hornom konci brúsil kosu... Na neskoršie spomienky by nestačil ani celý blog - na dva vyšité motýliky na poduške, zaváranie čerešní, na Ignáca žijúceho na zemeguli vľavo, na muchu bzŕŕŕŕkľu, na alkoholické liečenie, na Jozefa z domčeka pod vodopádmi...
Veľmi rád spomínam na ten 17. november roku 2000 a uja Klobásu, ktorý vtedy zavítal medzi trnavské čučoriedky, posadiac sa na stoličku na stole - čoby nesmrteľný slovenský boh srandy.
