No do roku 1969 sme nemali anichladničku. Mama čítala, že v Amerike sa nejaké decko schovalo dochladničky a zamrzlo. Aj tak by nám bola na nič, do večera sa vždy všetkodojedlo. Bacuľatú chladničku s nožnou pákou na otváranie sme videli u susedovz dvora, u Pavlíkovcov, ale ich decká si na rozdiel od kapitalistických dávalipozor, na schovávačku sa s nami hrali zásadne vo dvore. Mali aj telefón, ktorýpo vykrútení 112 alebo 121 oznamoval presný čas. My sme ho nepotrebovali,videli sme na hodiny na veži Evanjelického kostola, okrem toho každú štvrťhodinu hrala zvonkohra. Najdlhšie popoludní, to sme kolenačky, okrem otca,odriekali Anjel pána a zopár nekonečne dlhých prídavkov.
Pavlíkovci mali aj ďalšiuzbytočnosť – vysávač. My sme mali zasa priamo v byte splachovacie WC, veľkúliatinovú vaňu na nohách s bojlerom a pieckou, pri ktorej som malkaždú sobotu službu a pálil tam rozbité debničky z neďalekéhozelovocu, a na záchod narezal nový štós obdĺžnikov z Rudého práva. Noale televízor sme mali len taký malinký čierno-biely Oravan, mal to tam ajnapísané takým písaným písmom. Keby som ho videl teraz, určite by bol eštemenší, ako všetky veci, čo som nevidel od malička. Pamätám si veľké koliesko,asi na prepínanie, ale neviem kam, podobné bolo tuším súmerne uložené z druhejstrany, na ladenie stanice, pod prednou časťou boli asi štyri malé kolieska nareguláciu zvuku, jasu, kontrastu... Vzadu, ak si to nepletiem s novšou aväčšou Dajanou, boli dva dzindziky.Jedným sme sa snažili zastaviť skákajúci obraz, druhým sme ako na škripcinaťahovali čapatých hercov. Niekedy už bolo treba vymeniť lampu PCL80. To sipamätám dodnes, často sa spomínala, ale nemenila.
A anténa? Stačil dipól –medený drôt, z ktorého koncov viedla do televízora čierna plochádvojlinka. Táto anténka bola zavesená na obloku v byte, občas s ňouotec chodil po byte ako s virgulou a hľadal lepší signál.Z vtedajšieho vysielania mi najviac utkveli večerníčky, pamätám si dvochnaháňajúcich sa psíkov alebo čo to bolo, okolo prúteného koša s vekom,čoby postieľkou. Keď sa unavili, zatiahli za motúzik, zhaslo svetlo a vekonad nimi sa zaklaplo. A tie nekonečné prepájania medzi štúdiamiBratislava, Košice, Brno, Ostrava, Praha! Dlhú, aj štvrťhodinovú chvíľu nám krátilvtáčik zo sklenenej trubky a pierkom namiesto chvosta, upíjajúci si z nádobky s vodou. Také malé perpetummobile. Mal som okolo sedem rokov, celkom ma to bavilo.
Veľkým sviatkom (asi pre celúrepubliku) bolo okrem hokeja, boxu, šachu aj sledovanie Bratislavskej lýry. Pesničkyso slovami Mám rozprávkový do-o-óm...,Slyším rekviem..., Harmoniku kdo dal do křoví..., Zvon osmkrát zaklinká...,Pátá právě teď odbila..., Dvě malá křidla tu nejsou... a množstvoďalších, napríklad Mám nádej, že tenchlapec ma bude mať rád... (ešte teraz mám pred očami bosú, dlhovlasúblondínu Sandy Shaw v minisukni a vestičke, ozdobenú visiacimičačkami ako na lustri), vedeli naspamäť a vonku do neskorého večera narozpálenom asfalte Bratislavská lýra v trnavskej verzii pokračovala celéletné prázdniny. Speváčok sme mali dosť: moje staršie sestry, Lacova sestra EvaMikulcová, Maca Krajčovičová, Kata Kurucová (neskôr mama Roba Opatovského),Luba Oborilová, Dana Kovačócyová, sestry Šandorové... no šou až do ukončeniarodičmi.
Áno, chodili k nám niekedyokolo roku 1966 niektorí susedia pozerať televízor, ale žeby bol farebný... Potommi svitlo: „Jáj, Laco, ozáááj! Ty myslíš tú fóliu!“ Zvláštne, ako si človek potoľkých rokoch spomenie na toľko detailov. V siedmich-ôsmich rokoch somnemohol vedieť, kde a čo sú Teplice, ale zafixoval som si ich. Raz námodtiaľ prišla na dobierku (30 alebo 60 Kčs) veľká obálka s farebnou, asiceluloidovou fóliou. No o kúsok bola väčšia ako náš minitelevízor Oravan,otec z nej aj kúsok odstrihol. Rám televízora natrel tekutým kancelárskymlepidlom (nebolo sekundové, ale niekoľkodňové) a priložil fóliu. Nie somsi istý, či si pamätám presne tie tri farby a v poradí, ako plynuledo seba prechádzali. Keď dávali film o prírode, to bolo v pohode –horný pás modrý, dolný zelený, stred vypĺňala žltá, skoro telová farba. Občassa farba trafila do pozadia. Ale veľmi milá teta hlásateľka Elena Galanová, čonám po rozprávke hovorila „A teraz,milé detičky, šup do postieľky!“ vyzerala ako pestrofarebný papagáj s tyrkysovýmnatupírovaným chocholom. Už vtedy, keď na londýnskom Piccadillyo punkáčoch a ich farebných čírachani nechyrovali.
