"Lampáš máš?", vyzvedalkapelník a gitarista v jednej osobe. Dôkaz bol v starej doktorskejbrašne medzi mikrofónmi - litrovka.
"Borovička, samozrejme, Češina nu ledvaj čekajú, jak minule..." Nemusel pripomínať detaily. Každýsi hneď spomenul, každého zabolel malý mozog. Basák zasadol dozadu k ostatnýmčlenom, ani nenakúkal, či má šancu robiť mi závozníka a cestou frajersky cezstiahnuté okienko na dievčatá vytŕčať lakeť. Funkciu zabávača, odháňačamikrospánku a frajera s lakťom plus zrkadlovkami nad čelom robil už nejaký tenpiatok výhradne kapelník.
"Na Plzeň, Vávro, naPlzéééň!" Mikrobus zaerdžal a o chvíľuuž nadskakoval po rozbitej asfaltke, vlniacej sa pomedzi starými čerešňami,spájajúcimi dedinky okolo Trnavy. Chalani načali prvý lampáš, po skúsenostiachv českých hospodách mal každý poruke aj svoj vlastný decák. Cesta bude dlhá,treba použiť nejaký skracovač času.
Asi kilometer za Voderadmi odrazuvykríkol kapelník: "Havárka!" Zaflekoval som. Celkom v strede úzkejcesty ležal chlap v obleku ktovie akej farby, kúsok od neho bicykel podobnéhoodtieňa, muzeálny typ. Krv nikde, ak nerátam zodraté čelo. Rádionka držala akoprilepená na mastných vlasoch.
"On je naje..." Bol, afest. "Ščascí, že ho nygdoneprešól, mlékári lebo pekári", skonštatoval ktorýsi s borovičkovýmdychom. "Nepoznáš ho, šak ty siodtálto blízo?", obrátili sme sa na basáka. "Čo já vím, ket hentí staríopilci vypadajú stejnako? Stejnaké baretky, obleky... aj chrasty na čele. Nó, hentak vypadáaj mój tatko, ale on má inačí bicygel. S cingáčom."
Chalani skúmavo pozerali narečníka, ktorý z mikrobusu vybehol aj s načatou, či lepšie - nedopitou fľašou.Podvedome sledovali, či sa už tiež pomaly nemení na typizovaný šenkový inventárkaždej krčmy IV. cenovej, s gulečníkom a stálym osadenstvom vmontérkach alebo birmovných oblekoch, s rozprávačmi pretekajúcimi sa vneuveriteľných príhodách alebo v ešte neuveriteľnejšom množstve vypitých pív apoldecákov. "Nó, podobal by sa na jednéhoCíferana..."
"Výborne! Naložíme ho avyložíme négdze f Cíferi, dze ho neprejde nejaké avto, napríklat na stanycu dočekárne." Nápad sa hneď realizoval. Prinakladaní medzi debne aparatúry starký zamrmlal niečo ako "Kurva, daj mivečeru!", ale čoskoro sa opäť upokojil, asi výparmi basákovej fľašky,ktorá už opäť kolovala nad chrapkajúcim mužíčkom v obleku vo farbe chameleóna.A otvorila sa ďalšia.
"Popojedem, bratše Žiško!Stšízlívých nás nedostanou!", snažil sa o ř ktorýsi za mojím chrbtom.Zahanbiť sa nedal ani kapelník, načahujúc dozadu ruku s prázdnym decákom. Podoplnení paliva pred záklonom hlavy zakontroval: "Véjdzi a neuškoc! A urobv žalúdku místečko, lebo za chvílu tam bude kurefská tlačenyca!" Iba som sa pousmial. Na smiech bysom to musel počuť prvýkrát, a nie milión prvý. Inak ostatní sa tomu strašnerehnili.
Cesta krásne ubiehala. Áut boločoraz viac, vzadu čoraz veselšie. Aj cesty boli stále kvalitnejšie, širšie apriamejšie. Veď len pite, večer nebudete môcť, ja áno.
Po niekoľkých hodinách somkonečne zbadal tabuľu Plzeň. Nerád som rušil už dosť nekoordinované párty za mojím chrbtom, kam sa už dávno počas jazdy preteperilaj môj závozník. "Chlapci, Plzeň!" Kapela spozornela. Asi ažpriveľmi, lebo ktorýsi zrazu vykríkol: "Do Pííííščan! Teho starého smezabudli vyložit f tem Cíferi!" Tak to bola riadne studená sprchaa všetkým vzadu zrazila asi o jedno promile hladinu alkoholu v krvi. Zvolaniaako "Ty kokšo!" alebo "Ty kokos!" vtedy neboli v móde, aleznelo to skoro rovnako.
"Čo ščúl? Dýchaalespon?" "Dýcha!"
Náš mikrobus vchádzal do Plzne takmer po špičkách. V priekope predtabuľou Plzeň ležal starožitný bicykel, vedľa neho sa zo včerajšej opicepreberal chlapík v špinavom birmovnom obleku a rádionke, a s novým,neuveriteľným príbehom o tom, čo všetko dokáže pán prírody, nadopovanýpatričným množstvom alkoholu.
