Takto isto sedel so svojimikamarátmi ako teraz my, rovnako niekto trápil gitaru, kolovala podobnáprotitetanová fľaška, rovnako zaznel rehot na konci každého diskusnéhopríspevku. Paplón pocítil malú potrebu a vzdialil sa k menejblikotajúcim stromom od plamenných jazykov. Neďaleko si uľavoval Hubatý Vilo(ktorý príhodu práve rozprával), keď tu zrazu k nemu pribehol na smrťvydesený Paplón. Volal ho na svoje pokropené stanovisko, ale sám sa tamneodvážil ísť. Vraj ho tam pozoroval Ufón. Nebolo tam však už nikoho, ak bolo,stratil sa ako neviditeľný Predátor. No Paplón, v civile vážený trnavskýmešťan, podnikateľ, nebojácny dobrovoľný hasič, vzorný manžel a otec, s abrahámovinamina krku, tvrdil svoje – spoza jedného stromu vystúpila malá sivá postavaa pozerala sa na neho obrovskými mandľovými očami. Vilo mu veril, hlavne,keď sa Paplón nevylízal zo šoku ani na druhý deň. Verili aj ostatní. Naodlíšenie od svojich príbuzných z Nevadskej púšte dostal katarínsky Ufónmeno Lolofón.
Teraz sedela pri ohni partia v trochupozmenenom zložení, škoda, chýbal Paplón. O stretnutí tretieho druhu všakvedel svoje aj Miro Kúzelník, inak tiež vážený občan atď., dokonca nielenTrnavy, ale aj Hrnčiaroviec. Nestretol sa síce s Lolofónom tvárouv tvár, lež zákerne, odzadu. Stalo sa to iba včera večer, a bol sompri tom aj ja.
Boli sme v neďalekom Naháčipre proviant. Obchod bol už zatvorený, a keďže nik z domorodcov nepredávalčerstvo nadojené mlieko do kanvičky, šli sme sa pozrieť, čo by sa dalo kúpiť odsmädu v krčme. Aby sme nekúpili mačku vo vreci, zopár hodín sme strávilikoštovaním vybraných vzoriek. Konkurz tesne pred záverečnou vyhralo fľaškovépivo od smädu a liter borovičky proti nočnému chladu. Cesta z dediny k fleku,ktorý je blízko Planinky, vedie popod zrúcaninu, ktorá pri mesačnom splnevyzerala iba o makové zrnko prívetivejšie ako Drakulov zámok. Nazad sme užnešli tak svorne vedno ako Rýchle šípy na titulke kresleného časopisu, degustáciasi vyžadovala viac vynútených zastávok. Po jednej sólovej cikpauze zaostal MiroKúzelník. Nemohol zablúdiť, mesiac svietil spoľahlivejšie ako osvetlenieŠtadióna Antona Malatinského. Odrazu za mnou výkrik a bác!Z Kúzelníka iba kôpka na chodníku. Utekám k nemu, či si nevytkol nohuvo výmole. Našťastie nie. Stalo sa horšie, aspoň z jeho pohľadu. Celývydesený mi tvrdil, že ho niekto sotil. Zasmial som sa, že dobrá výhovorka,nabudúce ju určite použijem. No to ho iba viac rozčúlilo. Zaprisahával sa, žecítil taký úder do chrbta, až zletel k zemi. Hneď sa poobzeral, ale nikdenikoho. Paplónov zážitok už poznal dávnejšie, takže si bol načistom, kto to bol- niektorý z miestnych Lolofónov. Zvyšok cesty sme už šli vedno spolu,dobiehajúc tých pred nami, ukradomky vrhajúc pohľady na lunou ožiarenú siluetu rozpadnutéhokostola a obzerajúc sa ako Lótova žena. Tam niekde pod zvyškami kláštornýchciel alebo tajnou miestnosťou pod strateným oltárom musia mať svoju základňu tízlí, siví, okatí. A nevzali sa tu len tak z ničoho nič. Už predstáročiami tu bolo sídlo pohanských bôžikov, jaskyňa s liečivým prameňom,ktorú vystriedala najprv ranokresťanská kaplnka, neskôr kostol s kláštorom.
Krátky zvyšok cesty sme stráviliv dohadoch a tušení ďalších súvislostí. Jasné, pri neďalekýchDechticiach sa niekoľkým mládežníkom zjavujú katarínski Lolofóni v podobe, akú si vo vytržení želajú vidieť –v podobe panny Márie. Lolofón nikdy nespí. Z kopcov sú vidieťchladiace veže jaslovsko-bohunickej atómovej elektrárne. Nie raz sa nad nimivznášala lolofónska loď v tvare líščieho hovienka, ale teda riadneho, akoby pred dlhšou cestoučapovala energiu zo slovenských mozoľov (kto si nevie predstaviť ten tvar, nechsi predstaví cigaru Joža Ráža). Alebo šlo o nadštátnu, ba až nadpozemskúkontrolu bezpečnosti pri štiepení atómov. Očitých svedkov je viac ako tých, čo kedysivideli potiť krv na obraze panny Márie Trnavskej.
Takto a podobne sme hútalis Mirom Kúzelníkom, a spolu s ostatnými, ešte dlho do noci,pozorujúc vzdialené hviezdy, ktoré mali v tú noc takú zvláštnu rozptýlenú farbu.Niekto ich videl zelené, niekto hnedé. Aj mesiac. Nik netušil, kde sú Plejády,ale odtiaľ k nám kedysi prileteli Lolofóni a usadili sa tak blízko nášhofleku pri Katarínke. Určite ani oni teraz nemôžu pokojne zaspať a pozerajúsa na svoju domovinu cez tie svoje veľké očné filtre v tvare mandlí. Poodložení prázdnych pivových fľašiek, ktoré nám zavadzali vo výhľade na nočnú oblohu,hviezdy i mesiac nadobudli opäť ostrejšie kontúry a pôvodnú jagavozlatú farbu.
