Z tejto brožúrky som na tomto mieste pred vyše rokom uverejnil už staré reklamy. Dnes ponúkam trasu po pamätihodnostiach i moderných závodoch Trnavy (ktoré sa medzičasom stali tiež pamätihodnosťami), ako ju naplánoval pred asi 85 rokmi Krasko Právomil. Naskenované texty budú, dúfam, dobre čitateľné, horšie na tom sú ilustrácie s hrubozrnným rastrom, tie sem radšej nedám, možno jednu na ukážku. Aj tak - brožúrku si v budúcnosti každý cestovateľ do minulosti môže kúpiť celkom novú - v roku 1925 - a iba za dve koruny. Namiesto nich sem vložím radšej niekoľko súčasných záberov, keď len na pamiatku pre tých, ktorým sa návrat nevydarí, prípadne pre tých, čo sa do súčasnosti už ani za ten svet nebudú chcieť vrátiť.
Trojičné námestie
Susedný dom bývalého arcibiskupského paláca
Radnica na Hlavnej ulici
Tajná brána času v centre mesta, no dobre ukrytá pred zrakmi nevšímavých
RVHP - radujme sa, veseľme sa, h...o máme - podeľme sa
Tak kvôli týmto očkám by som prišiel z minulosti aj pešo
Ako miesto pristátia vehikla času treba zadať súradnice starej železničnej stanice, ďalej sa ide pešo. Na peróne je pľacu dosť, nemalo by prísť ku kolízii. Pahltný čas tu už zožral pletivovú ohradu s balíkmi a ukrajinskými bicyklami za trafikou, aj samotný stánok so Stewardeskami za päť šesťdesiat či Čárdami za tri štyridsať, aj lavičky s lesklými kolesami od krígľov kofoly, ohorky na dlažbe pravidelne krstenej nedopitým pivom v okolí bufetu, aj stánok na druhom konci, kde teta predavačka za hnedú bankovku s pionierkami spod pultu vždy vyčarovala osemkorunové tvrdé Sparty. A samozrejme - niet tu už cestujúcich ani somrákov žiadajúcich mýto od cezpoľných, ani opaľovačov kočiek, terigajúcich sa s veľkou poloprázdnou kabelou v piatok domov alebo plnou v nedeľu na internát, ani výpravcu... Do tejto atmosféry sa celkom hodia už neviem čie verše, ktoré sme si tu s chalanmi pred 30 až 35 rokmi často recitovávali, keď občas stanica trochu osirela a zostala nuda po odchode rýchlika 506 do Košíc:
Stanyca pustá, nykeho už,
na dlažbe studenej ležal tam muž.
Na jeho smrci mám podzíl aj já,
bili ho s retazú od bicygla.
Pôvodne som chcel nafotiť každú zastávku na plániku, ale bola by to dlhá séria fotiek, o chodení ani nehovorím, a ešte tu je kopa dobového textu. Tak aspoň jednu k úvodu, z ľudoprázdneho trnavského Bajkonuru (tú modelku v ružovom som tam nahnal pre oživenie ja):
Tu sa ešte pristavím pri mramorovej pamätnej tabuli, spomínanej hneď v úvode nižšie uvedeného výberu (v brožúrke sú aj články o histórii mesta od Dr. Jána Gleimana a Kraska Právomila) zo Sprievodcu mestom Trnava 1925. Tak tú tabuľu na pamiatku troch zavraždených četníkov na tejto stanici v novembri 1918 som tu už nenašiel. Našťastie, toľkokrát som s kamarátmi pri nej sedel, či už s batohom, pivom, gitarou alebo babami, ktorým ušiel posledný spoj na internát, a verše to boli také pekné (o to krajšie, že neboli v škole povinné), že sme ich vedeli odriekať naspamäť, podobne ako úryvky zo Štepkovho Jááánošíííííka. Mám ich v hlave nezmazateľne dodnes, ako aj Samoľot, samoľot, naš krasivyj samoľot..., Naša Táňa gorko plačet... (na nete som si našiel, že nasledujúce Bottove verše sú z diela Strossmayerovi):
Zasvitlo - predsa. Časy sa už menia.
Mlčania už puká pečať;
nad hrobom slovo zaznelo vzkriesenia,
ruku podáva bratu brat!
Za štvorverším J. Botto, naspodu venovanie prvým obetiam novej republiky od roduverného obecenstva Trnavy a okolia, zakončené stroho - Hoja, Trnava - zrejme meno majstra kamenára.
Tak vitajte v Trnave v roku 1925!
