„So hi, Jolana, kaj džas? Vaker valaso. Kašuki sal?“
„Jáj, ujo, jako vy víte dobre po cigánsky! Dobre sa mám, ajdobre čujem. Me džava andro foros, domesta, na sociálku. Travolta mi neplací na malú. Víte kerý. S kolónie, stým kohútom na hlave, černovlasý... A odkát víte po cigánsky?“
Keď z kolónie, tak jedine čiernovlasý. A kto bynepoznal jej travolťáka, postrach diskoték. Ale otcovstvo priznal hrdo. Každývšak býva u svojich rodičov, jeden k druhému by sa do bytu preplnenomšvagrami a švagrinami už nezmestil. Ani sa zatiaľ nezobrali, ani úradne, anikostolne. Nevesta by vlastne mala ešte povinne navštevovať základnú školu,špeciálnu. No, špeciálna škola. V prípade dobráčiska Jolany bolo možnopotrebné sa viac venovať jej nadobúdaniu vedomostí, ale veľa jej šikovnejšíchsúkmeňovcov namiesto sedenia za katedrou, na úradníckych stoličkách alebo zarysovacím pantografom zbytočne skončilo postojačky na stúpačkách smetiarskehoauta, prinajlepšom.
Koľko rómskych detí až v prvej triede prvýkrát muselozačať hovoriť cudzím jazykom – slovensky, prípadne maďarsky. Buď sa zakoktávaliako ponovembroví slovenskí nákupní turisti v Heinburgu, alebo doslovný prekladich myšlienky v materčine vyvolával u spolužiakov expanzie smiechu. Uzavreli sa pred deťmi,odmietli spolupracovať s učiteľmi, utekali poza školu, a na rok opakovali aleboich preradili na špeciálnu školu, po starom osobitnú. Pred pár rokmi úrady ajzačali s novým projektom, s tzv. nultým ročníkom, kde deti, ktorésíce dokážu v tlačenici gadžovi nepozorovane zobrať peňaženku, sa maliaspoň naučiť držať ceruzku, zubnú kefku... Neviem, či sa projekt ujal, už prisvojom zavádzaní asi pred siedmymi rokmi mal problém s dostatkom učiteľovz radov Rómov, ktorým by deti dôverovali. Proste - začarovaný kruh.
„Ba už by som zabudol aj to málo po cigánsky, kebyže nebývamtu,“ kývnem hlavou smerom ku zdemolovanému vchodu vežiaka. „To je strašné.Nemyslím vás, ale tých druhých, čo tu obsadili voľné byty. Po cigánsky? To somsa naučil v robote. To bola taká fajnová prevádzka, že z osobného tamposielali každého mukla.“
„My sa jich bojíme, ujo. Jejich dzeci robá našim furt zlea oni jim nič na to nepovedzá. Ešče nám vynadajú. Víte, oni sú inačí jakmy. My dzeci nevíme dobre po cigánsky, ale mama s tatom áno, alejim nerozumá šecko. A kolko majú penes, a teho zlata!“
Láčho čaje, dobrédievča. Keby boli všetci ako ona, určite by aj ich starodávne príslovie, žeCigán dá aj svoju poslednú košeľu druhému, platilo. Síce platí, ale lenv rámci komunity.
