Kto ich nemal v zime na „šmyklávkach" za Evanjelickým domom okolo Pomníka osloboditeľov, mohol sa ísť kĺzať. Vlastne sa len prizerať. Alebo sa ísť neďaleko do Ružového parku šmýkať po zadku alebo na školskej taške dolu kopcom s malými deckami. Geniálne topánky.Čas nosenia cvičiek bol ešte ďaleko, niektorí chalani už natiahli poltopánky. Nezáležalo, či chlapčenské alebo dievčenské, deckám to bolo vtedy akosi ukradnuté, aj celá móda. Jeden druhému sa neposmieval, iba ak by sa niektorý hral s babami - to by dostal tú najpotupnejšiu nadávku - dievčenský pupok. Ani za to sa však neskákalo do Trnávky medzi krvilačné pijavice, jedine tak po gumenú loptu, ktorú priniesla lenivá voda a uviazla pod splavom pri knižnici. Hlavne, že topánky neboli na špicoch pooškierané, o čo sa postarala hlava rodiny pomocou malej plechovky farby na kožu za dve koruny. Aj náš tatko - natrel niekoľko párov, ako vravel - škarbalov - kým všetku neminul. Nepozeral na odtieň - čím tmavšia - tým lepšie prekryla lanský hit sezóny.
K uniformite ulice patrili aj modré gumovo-textilové kopačky s chráničmi členkov. No aj tie boli na udupanú hlinu prikrátke. Malá pirueta na podkovičke baganče pod bránou (všetko ostatné bolo vydláždené kameňom, celý dvor i vonku parkovisko, na chodníku asfalt), odhodiť dve-tri detské hrste hliny do kúta a mohol sa začať celodenný boj, až do poslednej guľky. Aj ja som mal nový miešok z hračkárskeho obchodu na Februárke a v ňom rovných sto guliek, celý večer pred bojom som ich rátal. Väčšinou boli žlté, ale našli sa aj zvláštne farby, aj taká, ktorú som vtedy nevedel pomenovať - tyrkysová.
„Čo si dáme, citri alebo šuligi?"
Starší chalani chceli menších rýchlo ogabať. To sa dalo pri „citri", pri jednej hre s viacerými guľkami. Klasika boli dve - dlaňou s vystretými prstami v tvare lopatky na cukrovinky a palcom pridržiavajúcim guľky sa vrhli do jamky tak, aby jedna zostala dnu a jedna vyletela von. Ak obe vyleteli alebo zostali v jamke, skončili na jej dne a šiel ďalší. Ak sa podarilo, že jedna vyletela von, obsah jamky putoval do mešteka výhercu. Ak sa hralo desiatimi guľkami, čo sa do detskej dlane ani poriadne nezmestilo - deväť ich muselo zostať v jamke, jedna vyletieť von. No a tu mali šancu tí veľkí. Takže radšej „šuligi".
Po toľkých rokoch už som si nie na sto percent istý, ale pravidlá vyzerali asi takto: Spoza čiary v stoji asi z dvojmetrovej vzdialenosti sa každý rad radom snažil hodiť svoju guľku do jamky, ak sa to nikomu nepodarilo, tak aspoň čo najbližšie. Ten potom začínal vlastnú hru „šuligi". Ohnutým ukazovákom sa snažil „šulgnutím" (ani za svet nenájdem výstižnejší spisovný výraz) po zemi dostať guľku po guľke do jamky. Víťazom kola bol ten, kto do nej dopravil tú poslednú. Hra trvala do zodratia prsta alebo kriku rodičov, že treba ísť spať. Niekto odchádzal s pocitom víťazstva a plným mešcom, iný si svojím mohol poutierať slzy a čakať dve-tri nedele, že si za drobné od mamy, ktoré ušetrí, keď ich nedá do zvončeka, kúpi nový.
Už som strašne dávno nevidel hlúčik detí okolo obyčajnej jamky. Veď ešte nie je všetko vybetónované. Ani si nemyslím, že dnešné deti sú menej hravé ako sme boli my. Možno im len chýba viac fantázie. V odhodenom kuse dreva pri smetiaku nevidia zakliatu Winnetouovu striebornú pušku, aby ňou pohotovo opätovali paľbu po zlom Santerovi alebo Rattlerovi, ktorý spoza rohu paneláka bezhlavo strieľa zlomenou hokejkou: „Láďo dole, Láďo dole!" „Maco dole, Maco dole!" Alebo to bude celkom v inom - dnes už nevyrábajú také detské topánky, ktorými sa dá tromi otočkami na päte vyvŕtať jamka.
