Šetríme

Konkrétne: navaríme plný veľký hrniec gulášu. Aby bolo aj na zajtra, aspoň si doprajeme viac odpočinku. Čo sa nezje dnes, večer sa odloží do chladničky. Na druhý deň sa hrniec vytiahne. Deti, prejedené sladkostí, guláš odmietnu, že ho mali aj včera. Ani žena si neprosí, začala (už piatykrát za tento mesiac) držať diétu (vydrží tak do polnoci), lebo je prvého, prípadne opäť pondelok, tak je to zasa len na mne. Naložím si teda do panvice, zohrejem, pridám nejaký čípoš. V hrnci toho po mne ešte zostane, hlavne zemiakov, väčšina kociek mäsa medzi večerom a ránom sublimovala. Keďže sme takí šporovliví, nebudeme dávať do chladničky poloprázdny-poloplný hrniec! Prelejeme do menšieho, pôvodný odmastíme, vyglancujeme a uschováme do kredenca pod sifón. Na ďalší deň je aj ten priveľký. Prelejeme do menšieho, načo máme tú akciovú súpravu. Asi o týždeň prídeme po poslednú, najmenšiu matrijošku. Z tej už neponúkam nikoho.
Postupným prelievaním gulášu do stále menšieho a menšieho hrnca sme šetrili v chladničke stále viac a viac miesta, nebolo treba toľko chladiť, teda sme ušanovali aj niečo na spotrebe elektriny, pevne verím. Neminuli sme pritom ani celú fľašku Puru či Jari. Proste, patríme k národu múdremu a šetrnému.
Riadny guláš občas navaria aj v parlamente. V rámci šetrenia si pri jeho varení každý zároveň snaží prihriať si aj svoju vlastnú polievočku. Prelievajú tú istú žbrndu z hrnca do hrnca. Vylepšujú a vylepšujú, času majú dosť a čas sú peniaze – v ich prospech. Gebuzinu nakoniec okoštuje (ch)ujo šéfkuchár, a dá vyliať do záchoda alebo ešte raz prevariť.
Musím sa priznať, nie je tam až taká veľká paralela. Napríklad žena mi pri varení nenadáva do Valachov a ja jej do Maďariek, a už vonkoncom sa neoslovujeme, že ty hajzel.