Škola ma veľmi neprekvapila. Čítať som sa naučil už predtým, asi doma na záchode z narezaných novín, vlastne, dve staršie sestry už chodili do školy a ich vyslúžené knižky o Eme a mame som mal tiež v malíčku, z počtovnice zasa povystrihované a zrátané všetky tryskáče a hrnčeky.
Vždy sme boli spevavá rodina. Nepamätám sa, žeby ma súdružka učiteľka naučila nejakú novú pesničku, dávno som ich vedel od sestier. Nie len Medveďku, daj labku, Červený šátečku, kolem se toč, Kohútik jarabík, Červený kacheľ, biela pec (ale bolo tej červenej!), ale aj našu hymnu. Našu spoločnú - teda českú a slovenskú. Môj otec bol z Moravy, vďaka nemu som poznal aj jej moravskú časť. Keď bol nejaký sviatok a z rozhlasu po drôte začali znieť tóny vznešenej Kde domov můj, pri jej záverečných tónoch otec zdvihol prst a zavelil: „Teď pozor, jde ta naše, moravská!“ Nastala kratučká pauza a keď potom zaburácalo bojovné Nad Tatrou sa blýska, otec dovtedy vztýčený prst namieril na nás, čo malo znamenať: „A teď už jde ta vaše.“
To je zvláštne - nik nás neučil ani nenútil, že máme byť hrdí Slováci - a boli sme. Boli sme hrdí, že otec je Moravan, boli sme hrdí, že jeho brat býva v Písku v Čechách, boli sme hrdí, že jeho najstarší brat utiekol do Ameriky a v New Yorku má zelovoc. Boli sme hrdí na našu zástavu, na našu hymnu - od začiatku do konca, vrátane tej moravskej pauzy.
Ako som už spomenul, v prvý deň v škole ma súdružka učiteľka ničím neprekvapila - prišiel som s prázdnou kabelou a odchádzal s plnou. Okrem dobre známych knižiek nám nadelila ceruzky všetkých tvrdostí, gumu s obrázkom slona, písanky, farebné papiere, tvrdé dosky na skladanie slov z vystrihnutých tlačených písmen... Škatuľa s drevenými farebnými mesiačikmi, kolieskami a paličkami, z ktorých som mal už z domu nacvičené bleskurýchle zloženie stromčeka, domčeka, autíčka aj semaforu, zostávala v škole, do nášho osobného vlastníctva aj s knižkami prešli až na konci roka. Peračník (nebol povinný), strúhadlo (ani to) na ceruzky, farbičky, neskôr aj plniace pero, sme si museli priniesť z domu, erárny atrament nám načapovala učiteľka. Aj štyri koruny na ZRPŠ, ale stačilo, keď zaplatil jeden zo súrodencov, a dve koruny na poistenie. Pochopiteľne, denne aj omastený chleba v papierovom vrecúšku od kryštálového cukru. Vody na zapitie mala škola dosť. Čaj a dvojnásobná porcia omasteného chleba, prípadne jedno-dve vajíčka natvrdo, to už bol riadny nášup aj na celodenný výlet na Červený Kameň. Nepoznali sme, čo je hlad a netušili sme, čo je chudoba, veď už bolo 22 rokov od skončenia II. svetovej vojny, a rovnaké chlebíky s masťou alebo Sanou - vlastnou sestrou masla - zapíjali cez prestávku erárnym nízkoenergetickým nápojom bez chute a vône všetci spolužiaci.
Raz prišlo leto 1968 a s ním aj veľké prázdniny. My decká sme si rýchlo zvykli, že parkovisko pred našimi oknami je preplnené zelenými autami s bielym pruhom, že otec bol neustále nalepený na televízore a už nenadáva len nám a na svojho vedúceho, ale aj na nejakú špinavú politiku. My sme sa veselo naháňali okolo gazíkov a ótečiek, akoby to boli stovky embéčiek, ktoré sa tu natlačili vždy v nedeľu, keď bol v Trnave futbal. Zvykli sme si, že vždy na poludnie sa zastavil čas a všetky autá, okrem tých zelených, trúbili. Oproti, pred budovou Pozemných stavieb, sa každé popoludnie z ničoho nič objavila masa ľudí a spievali našu hymnu, ale aj pre nás nové Kto za pravdu horí, alebo že „otrokmi sme boli dosiaľ, viacej nebudeme...“ Dnes viem, že účasť tam za vojenskými gazíkmi nebola povinná, nepodpisovali sa prezenčné listiny, ani tie hymnické piesne im nik nevnucoval, nekontroloval, či všetci stoja v pozore. Aj tak stáli ako sviece a spievali hrdo, z plných pľúc - aj bez dirigenta.
Prišiel november 1989. To už si pamätajú viacerí. Bolo to podobné ako v 68., ale spevom svojej štátnej hymny teraz ľudia bojovali proti tým, ktorí ju takisto poznali a spievali odmalička. No keď dvaja spievajú to isté, nemusí to byť vždy to isté.
Moja najmladšia dcéra chodí do prvej triedy základnej školy. Nestačím evidovať, na čo všetko tam každú chvíľu musí priniesť nejaké eurá, na triedny fond, na školský fond, na hento a tamto, dvanásť eur mesačne za to, že po obede si dve hodiny zalieta po školskom dvore (no tieto peniaze vraj ani nejdú škole, ale mestu). Kupovať treba všetko okrem niekoľkých učebníc, za anglickú sme platili. Viem, že pani učiteľky za nič nemôžu. Neostáva im nič iné, ako prosiť: „Ešte treba tekuté mydlo, toaletný papier, kto má zbytočnú loptu doma, nech prinesie, zíde sa nám na telesnú, aj staršia môže byť, a papiere na kreslenie, z druhej strany môžu byť aj potlačené...“
Blíži sa Deň bláznov, svätého Rafaja. Čakám, že každú chvíľu malá prinesie v slovníčku prosbu o starý gramofón, nejaký reprák 4 ohmy 5 wattov, ale hlavne nejakú starú posteľnú bielu plachtu, modré montérky a červené trenírky, a kto vie strihať a šiť, nech poobede príde do školy s vlastnými nožnicami, ihlou a niťou. Pre istotu aj s petrolejkou s knôtom a šťavou, keby bolo treba zostať aj po zotmení.
Dúfam, že až tak ďaleko to nezájde. Hádam sa každú chvíľu objaví nejaká firma Inter white-blue-red group a začne chrliť naše vlajky a zástavy. Možno ich má už našité plný hangár a čaká len na oznam o vypísaní súťaže na dobre zašitej nástenke.
