Poznám Robka už asi štyriroky, čo tu bývame. Na chodbe pekne pozdraví, dobré ráno, dobrý deň, aj dobrúchuť zaželá, keď cestou dojedám, slušne vypne pesničku Daniela Landu v mobile...,ale poznám ho po preskakujúcom hlase aj cez trojo dverí, keď na mater bliaka,že čo si má obliecť do školy, keď má všetko od blata, a že pôjde radšej bývať tatkovi.Ešte dobre, že jeho rovesníkov pri surfovaní zaujíma viac erotika, ultras,hip-hop a grafity, Mein Kampf, ako nové paragrafy o domácom násilípáchanom na deťoch. To by bol len Robko na koni a suseda s jednou nohouv kriminále.
Poznám ho aj z ulice, keďma chrbtom obrátený v kruhu o hlavu vyšších spolužiakov neregistruje,no svoj hendikep eliminuje kvetnatou slovnou zásobou, napríklad píííp, pííípalebo píííp. Ako na potvoru, vídaval som ho v jeho obľúbenom tričkus 88-ičkou aj z nášho balkóna, ako pred školou ponúka kamarátovcigaretami a do ôsmej spoločne poťahovali a odpľúvali. Chvalabohu,Robkov hlúčik už vystriedal iný, z bývalých ôsmakov, ktorí už pomalyšikanujú budúcoročný výkvet školy. Robko nedávno základku šťastlivo dokončil,ale bolo že to nervov. Celá časť obytného bloku, obrátená ku škole, sme mudržali palce, len aby neopakoval a postúpil niekam na učňovku, hlavne čonajďalej, aj nasporené na zateplenie by sme venovali škole. Najprv manavštívila suseda, či nepoznám asi troch učiteľov, u ktorých Robko robípostupové skúšky. Nepoznal som. Cez prázdniny už stačilo poznať len dvoch,kvôli reparátom. Na skúšky pricestoval aj Robkov foter. Barák si na druhý deňzhlboka vydýchol – Robko sa ide učiť, a to až na samý koniec Zátvoru.
Sused, čo urobíme, to siten majster nemôže dovoľovať, ja som na Robka nikdy nemusela položiť ruku. Takje to asi stará dobrá škola. Prídu mu tam rozmaznaní sopliaci, majstri sveta,ktorí si dovtedy robili prdel z učiteliek na základke. Ale majsterv rokoch, ktorý sa vyučil remeslu s rešpektom voči svojmu majstrovi,si nenechá zo seba robiť dobrý deň. A čo ho ako zmlátil? No, dal mu facku.
Éj, aj ja som dostal raz popapuli, od svojho triedneho, ale v šiestej triede na základnej. Bola takásilná, že mi vystačila na slušné správanie do konca deväťročenky. Konkrétne –neoznámil som mu vopred, že nepôjdem v pionierskej rovnošate do sprievodus triedou, ale s kamarátmi z oddielu v modrých šuštiakoch ako macher s nápisom JudoSlávia Trnava. Doma som sa s červeným lícom nepochválil ako Robko, od otcaby som vyfasoval ešte prémiu. Bol to správny učiteľ. Podobné výchovné fackyrozdával vo svojom kabinete za drzosť, klamanie, podvádzanies ospravedlnenkami, s falšovaním podpisu rodiča v žiackejknižke, aby z nás nevyrástli grázli, či už v montérkach alebov bielych golieroch, hoci v národnej rade. No na druhej strane somzažil aj učiteľku psychopatku, ktorá mlátila žiakov len za to, že im tonepálilo. Že to nebolo správne, som chápal už vtedy, ale zákony by som kvôlinejakej výnimke nemenil (ani trest smrti by som nerušil, hoci by som ako členporoty zaň nikdy nehlasoval, ale nejaký vztýčený prst byť musí).
Tak čo, sused, napíšeteniečo, to sa musí zaraziť, takto týrať naše deti...
Asi nenapíšem, suseda, aletu v škatuli mám nejaké staré žiacke knižky. Na mojich sa tak nezabavíte,ale môj najmladší brat, to bol beťár, už ako štvrták... Všimnite si najmä tú poslednú poznámkuna konci školského roka, s takou sa môže málokto pochváliť. Ozaj,nepoznali ste nášho Jožka? Včera by mal rovnú štyridsiatku...
