Skoro spadla z nôh! „A to byich kto vybral?“ „No, asi váš manžel.“ Nevychádzala z údivu. Manželka chcela vidieťten podpis, ale vraj majú len kópiu. Nestalo sa to po prvýkrát, asi pred pol rokomtouto poštou posielala priateľke do Malaciek desaťtisíc. Tá volalao niekoľko dní, že ju pekne nechala v štichu. Pricestovalaa spoločne sa vybrali na trnavskú poštu s manželkiným potvrdením o zaslanípeňazí reklamovať ich nedoručenie. Takisto zazneli všetky teórie, od tej, žežiadne peniaze sa neposielali, až po tú, že peniaze boli v Malackáchprevzaté.
A v tomto prípade som sa mohol dokonca uraziť. Našťastie, už som trochu otrlý voči urážkam. Keď som sa raz zúčastnilvýberového konania do Delphi v Senici, pri podpisovaní prezenčky sa mamladá žaba z personálneho, ktorá robila nábor, opýtala, či nepijem. Že abysom zbytočne nepodstupoval štrapácie s vybavovaním formalít, vstupnejlekárskej prehliadky, keď sa potom budeme musieť rozlúčiť kvôli alkoholu napracovisku. Pritom sme sa jeden druhého v živote nevideli ani o sebenepočuli, a nemohla zo mňa zacítiť ani okenu. Musím sa zmieriť s tým,ako vyzerám, aj manželka mi povedala, že keby ma postavila k smetiakom akonepotrebnú ale nepokazenú vec, nikto si ma nevezme domov. A teraz táto pracovníčka pošty,ktorá ma zrejme tiež ani nepozná, pre peniaze tam chodí výlučne manželka.
Aj dnešný výstup skončil pofrflaní ľudí za jej chrbtom, ktorí si prišli len dobiť kredit, u vedúcejpošty. Poslednou teóriou, na ktorej sa dohodli, bolo, že poštárka, ktorázastupuje tú našu, vydala peniaze na naše decká niekomu inému. Veľmi čudné, alenech. Manželka po dobrej hodine a podpísaní dolu tohto papiera dostalasíce iných 1080 Sk, tie naše sa budú teraz iba hľadať.
