Nespravodlivý Mikuláš

Na Mikuláša sme bývali hore už veľmi skoro. Zo šiestich malých deciek sa vždy našlo aspoň jedno, ktorému nadránom nedal sladko driemať do pol ôsmej plný mechúr alebo chlad z vyhasnutých kluboviek, prípadne spustilo sirénu bábätko. „Bol tu! Už tu bol!!!“ Úplne inak sme vyleteli z postelí ako vo všedné rána a pálili k oknu do kuchyne. Tak predsa! Šesť párov Indulonou vyglancovaných topánok (možno sedem, ale Anežke boli vtedy veľké asi aj hračkárske), natesnaných vedľa seba na širokom parapete dvojitého okna, bolo vrchovato nadžgatých dobrotami. Aj moje podkované hnedé baganče s remienkom - ľavá plná búrskych orieškov, z pravej trčala Milena, celý nenačatý balík cukríkov Slávia, rovnako tak škatuľka s Lentilkami, jabĺčko, Lipo, lízanka (nie ten lacný stromček, ale okrúhle, s obrázkom chlapca so sombrerom, žuvačka Pedro, z ktorej sa dali robiť bubliny... éj, Mikuláš sa znovu buchol po vačku. Všetci mali to isté. Niekto sa do sladkostí vrhol hneď, iný sa vytratil schovať si svoje poklady do svojej skrýše (a provokoval nimi aj na druhý deň), traja školáci si darčekmi napakovali tašky, aby aj spolužiaci videli.
Mama našla vo svojich zdravotných topánkach novú fertuchu, varešku a ešte zopár hlúpostí do kuchyne. Voňavku, šperkovnicu alebo rúž jej kúpime na MDŽ my deti. V tom sme boli múdrejší od Mikuláša, z čoho má dospelá žena väčšiu radosť. Ale s darčekom pre tatka sa trafil – plné topánky mal uhlia! Tak to si naozaj zaslúžil, za to, že je celé dni len v robote, často aj v nedeľu, že nám na rozdiel od štedrého Mikuláša každý večer prinesie len jedny štolverky, o ktoré sa musíme podeliť, alebo nejaké vafle, ktoré musí mama najprv porozkrájať, aby sa každému ušlo, alebo naláme pre všetkých jednu cigaretovú žuvačku s vanilkovou príchuťou, z ktorej sa ani bubliny nedajú robiť. To má za to, že som stál najmenej hodinu v rade na jeho lístok na futbal, že som musel ísť požičať od Valentovej papierovú 25-korunáčku, ísť s ním čistiť starú tehlu a tlačiac plnú káru sme stretli môjho spolužiaka, že som ho našechsvatých čakal celú večnosť v jeho rodnej dedine pred hospodou, lebo stále a stále stretol nejakého kamaráta z detstva a s každým si musel štrngnúť novým štamperlíkom... 
Ale medzi uhlím našiel aj jedny Olympie. Asi za to, že ma v lete zobral do hangáru pred štadiónom, kde vystavovali obrovskú veľrybu, z kefami namiesto zubov a obrovskými očami v sklených pohároch... No, asi je ten Mikuláš predsa len spravodlivý...
„Mama, a keby som si dal do okna aj moje letné topánky, nedal by Mikuláš nádielku aj do nich?“ „Nie, to by nebolo správne, a mohlo by mu chýbať pre iné dieťa, napríklad v Afrike...“ No, tam podľa mňa nechodí. Ako úplne malé decko som videl v suteréne kovosmaltskej slobodárne, kde domovník Hudzovič premietal filmy, Afriku, kopce piesku, po ktorých by zababušený Mikuláš na saniach neprešiel, obrovské slnko a postavičky malých černoškov na tenkých nohách, s veľkými bruškami, popraskanými veľkými perami, ani dotieravé muchy sa im nechcelo odháňať z tváre, ako ich mama narezala volovi na krku žilu, z ktorej do sklenenej fľaše natiekla krv a dala ju kolovať deťom. Odporná kombinácia – krv a mlieko, tá fľaša sa podobala na našu mliečnu, so štíhlym krkom. Bolo z nej treba najprv prstom vytrieť usadené maslo, aby sa dalo mlieko preliať do hrnca, na krupičnú kašu. A mali tie ľudské tiene vôbec topánky, kam by im Mikuláš naládoval maškrty? Hoci som si ho nevedel predstaviť v tom kožuchu na Sahare, nebolo by to od neho spravodlivé, keby za tými deťmi neposlal s cukríkmi aspoň svojho čerta.
V škole bolo veselo, praskali škrupiny arašidov, šuchotali papieriky, zlatká, celofány, chrúmali sa cukríky, iba žuť žuvačku bolo zakázané, tú mohli žváchať iba hokejisti v televízore. Na tabuľu nám starší žiaci ešte pred vyučovaním prišli napísať Na svätého Mikuláša, neučí sa, neskúša sa, každá päťka odpúšťa sa! Súdružka učiteľka ju kázala týždenníkom zotrieť, pritom stačilo len svätého prepísať na súdruha. Pýtala sa, čo nám Mikuláš (bez titulu svätý) podonášal. Vcelku to boli staré známe dobroty z obchodu, Spartak furé, Hašlerky, Rumové pralinky, Kočičí jazýčky, Indián kekse..., iba tučnučký Milan Oravec bol zasa výnimkou. Nielenže si nenosil na desiatu v papierovom vrecku od kryštálového cukru omastený chleba ako ostatní, ale v servítkach zabalené rožky so salámou, on okrem sladkostí dostal aj mandarínky a banány, ale čo som už vôbec nechápal (a nedokázal som ten podraz Mikulášovi ešte dlho odpustiť) – dostal aj hrubé dvadsaťsedemfarebné večné pero. Nie, nebol ten Mikuláš spravodlivý.