Tak biť či nebiť? Idem odnajstarších skúseností. Môj dedo spomínal, že za jeho éry by ani nebolovyučovanie vyučovaním, keby aspoň jeden zo šarvancov nebol prehnutý cez lavicua nedostal od učiteľa alebo pána farárka päť a dvadsať na prdel (abyvojak nesmrdel). A bol rešpekt. Ten sme mali pred učiteľmi ešte my v minulomstoročí (aj tisícročí. Uf, ale som starý!). Učiteľka, ktorá zažila sparťanskéčasy ako môj dedo, nás koncom 60. rokov učila disciplíne, ako sedieť vzpriamenena stoličke, s rukami za chrbtom. Marí sa mi, že jednému dievčaťuuväzovala o stoličku vreckovkou ľavú ruku, aby sa naučila brať ceruzku lendo predpísanej – pravej. Inak nás nemučili, boli to len také tresty bezzáchvatu hnevu – vyplieskanie ukazovadlom, trsteničkou. Na hodine pracovnéhovyučovania sme raz robili ukazovadlo na mapu, na paličku zo zhoreného lampiónazo sprievodu (VOSR – mladší vygooglujte) sme navliekali farebné prstienky z bužírky.Učiteľka si ich s radosťou odniesla do kabinetu, a tie, čo najviacštípali, používala na našu výchovu.
Rád by som si zasa pozrel film ToSir, with Love z roku 1967, so Sidney Poitierom v úlohestredoškolského učiteľa. V dobe, keď som ho videl, som ho nebral vážne,neveril som, že študenti sa môžu správať ako divá zver (sorry, zver). Dnesverím, už je to aj na našich základných školách. Minule náš malý priniesolpoznámku, že si pískal cez hodinu. Vysvetlil nám to – zabudol sa, že jev škole, a pohvizdoval si. A to patrí v 9. triede medzibaránkov. Ja som bol na strednej onálepkovaný ako antispoločenský živel, akopočuli v zborovni spolužiaci, keď šli po mapu. A to len zato, že somprepadal z občianskej a ruštiny. No a raz ma poslala triedna cezhodinu k holičovi. Vrátil som sa so zamaskovaným copánkompod rolákom, keď na to prišla, mal som tie dve hodiny strávenéu fiktívneho holiča neospravedlnené. A minicop musel ísť dolu aj tak.Film však odporúčam aj pedagógom, ktorí vedia málo až nič o prirodzenejautorite.
Vrátim sa rokmi späť,k druhému stupňu základnej deväťročenky, čo som si zámerne nechalnakoniec. Stano Holub. Štyri roky môj triedny. S prezývkou Brko. Prezývkanaznačuje, že bol bradatý, ale zato človek s veľkým Č, prirodzenáautorita. Nerozmaznával nás, tak ako otec, ktorému záleží na tom, aby jehoratolesť rástla rovno. Nadávali sme na neho. Museli sme vedieť spamätiv prázdnom obryse Československa ukázať, kde je ktoré mesto, kde pohorie,rieka. No načo nám to kedy bude? V matematike nás naučil odvodiť si vzorce,na nepovinných krúžkoch dobrovoľníkov učil logicky myslieť, riešiť neriešiteľnépríklady, aj šachy. Mal obávanú ľavačku, vraj bývalý boxer. Aj som ju razovoňal, našťastie len otvorenú dlaň. Traja spolužiaci sme sa nedostavili kprvomájovému sprievodu na zoradisko do školy, ale na Sláviu, aby sme si radšejako v pionierskych šatkách zamachrovali pred kočkami v parádnychmodrých šuštiakoch a snehobielych kimonách, s nápisom Judo SláviaTrnava. Na druhý deň po matematike iba povedal: „Džudisti, do kabinetu!“ Vedelisme, koľká bije. Nemal rád komunistov, bolo to za to, že sme mu nepovedalivopred, že kašleme na jeho triedu. Veru, nik sa doma nechválil s páliacimlícom, ešte by nám pridali.
Zomrel pomerne mladý. Nebolženatý, zato mal rodinné problémy. Niektoré boli až tak veľké, že sa nedalispláchnuť pivom po osamelých večeroch v reštaurácii, kde už mal svoj stôl.Utrápil sa. Nestihol som ho stretnúť a povedať mu, pán učiteľ, už dávnosom pochopil, že ste nám chceli len dobre. A dobre ste nás pripravili doživota, nás, neovládateľných puberťákov.
Tak biť, či nebiť? Podľa mojichskúseností sa treba tak správať v škole, že ak by bol triednym aj sámMakarenko, žiak by mu nemal dať príčinu ani na zvýšenie hlasu. Žiaľ, je to lenteória, pretože ani učiteľ nie je bezchybný človek, bez prenesených starostí zosúkromia na pracovisko, s oceľovými nervami, skrátka, ako Stano Holub. Skoro17 rokov som chodil do školy, nespomínam si, žeby som dostal v školetrsteničkou, a to ma učila aj jedna hysterka. Jedinú facku mi dal len Brko.Pardon, Brčlo. A tá mala zmysel. Vďaka, pán učiteľ!
