Je tomuuž asi 40 rokov. Za starou školskou budovou na Engelsovej ulici bolo ihrisko, plota za ním už len Trnávka. V tehlovom múre vľavo bola bránka akov rozprávke. Súdružka učiteľka Joniaková ju iba občas odomkla cez telesnúvýchovu alebo pracovné vyučovanie. Keď sme odchádzali bez aktoviek z triedya v ruke niesla kožené čudo, ktoré sa podobalo na dedkove puzdro namnožstvo kľúčov, vedeli sme, že sa v školskej záhrade za tajuplnou bránkoubudeme hrať hru, v ktorej sa recitovalo: Ide pešek okolo, nedívaj sa naneho, kto sa naňho kukne, toho pešek buchne. Vždy som si myslel, že pešek savolá ten zvláštny, asi pieskom naplnený kožený obušok, zrejme dávnejší výchovnýprostriedok. Ale asi nie, asi to bola nejaká historická postavička alebofunkcia, niečo ako panský dráb alebo katov pomocník. Netuším.
V školskejzáhrade, z dvoch strán obtekanej lenivou Trnávkou, sme sa hrávali aj inéhry. Napríklad na tretieho. Princíp hry spočíval v tom, že dvojiceutvorili kruh, okolo ktorého sa naháňali dvaja hráči. Všetci ostatní boliobrátení tvárami do stredu kruhu, dvojicu tvorili hráči stojaci za sebou. Tenvpredu si mohol tuším aj čupnúť, kvoknúť. Pripravený na beh bol v stoji ten zajeho chrbtom, pretože akonáhle naháňaného opúšťali sily alebo už mal toho dosť,postavil sa pred ľubovoľnú dvojicu, v ktorej sa z dovtedy druhéhostal náhle tretí, ktorý musel bežať pred prenasledovateľom. Bolo treba byťv strehu.
Tešilsom sa na túto hru, aj keď som ju nemal rád. Dodnes neznesiem, keď ma niektonaháňa a policajta by som tiež nerobil ani za svet. No pri tejto hre bolaveľká šanca, že prídem do kontaktu s platonicky milovanou (eštemnohoročne) Zuzkou. Aj sa tak stalo. Zrazu stála predo mnou, vychutnávam si jejnebývalú blízkosť, keď vtom sa pred favoritku triedy postavil upachtenýspolužiak a ja som musel od nich bežať preč...
Je tomuuž asi 10 rokov. Hoci manželstvo nie je žiadna hra, znovu som sa zahral natretieho...
