Celkom živo sme si vedeli predstaviť aj našu ochrankyňu. Veď sme vyrastali pod jej podobizňou u dedka na Bočnej, ktorú kedysi na plátno namaľoval jeho mladší brat Gusto. Kráľovnú so zlatou korunou v modrom plášti a vztýčenou pravicou sme mali na malom svätom obrázku za sklom v kredenci, aj o sošku Panny Márie Lurdskej bol jeden opretý, hneď niekoľko ich bolo v modlitebnej knižke, spolu s inými – Jezuliatkom, Jozefkom, pápežom Jánom XXIII., Dominikom Saviom...
Nepamätám sa, či nám, kým sme ešte nechodili do školy, bolo už vtedy jasné, že Pán Ježiš mal len jednu matku, že jej mnohé prídomky ako Šaštínska, Loretánska, Lurdská, Čenstochovská, atď. sú len bližším určením jej podôb na obrazoch, sochách (napr. Pieta, Bolestná, Žehnajúca, Orodovnica, Prímluvnica) alebo nazvané podľa miesta výskytu diela ľudských rúk či nevysvetliteľných zjavení... Tá naša bola vždy jednoducho – Trnavská. Od mamy sme vedeli, že tento obraz v Hrubom kostole je zázračný, lebo kedysi sa potil krvou a slzil, zachránil mesto pred Turkami, a to tak, že Panna Mária ho skryla pod hustý závoj z bielej hmly, inokedy vztýčenou rukou zastavila morovú nákazu. Z vďaky za záchranu jej naši predkovia sľúbili každú sobotu odslúžiť omšu.
Aj ja som zažil jeden jej zázrak, keď som bol malý. Celé mesto bolo vtedy hore nohami. Nejaký zlodej sa nechal na noc zamknúť v kostole, ukradol z obrazu zlatú korunu, alebo z nej vylúpal len drahé kamene, a uvelebiac sa v lavici čakal, kým ráno odomknú bránu, aby sa potom nenápadne vytratil aj s bohatou korisťou. Ráno ho, tvrdo spiaceho, našiel kostolník a prebudiť sa ho podarilo až privolanými príslušníkmi verejnej bezpečnosti (polícii). Jeho tvrdý spánok sa pripisoval zázračnej moci obrazu, ktorý olúpil, ale...
Asi o dvadsať rokov, v noci 4. novembra 1988, mal iný svätozlodej väčšiu moc ako obraz. Zmizol aj s takmer tristo rokov starou zlatou korunou, dodnes bez stopy. Odvtedy ubehlo ďalších dvadsať rokov, ale ešte stále som si nezvykol na novú vizáž obrazu, než s akou som vyrastal. Hoci je pravda, ako vidieť napríklad na kópii obrazu i rámu vo Františkánskom kostole z konca 18. storočia, že od svojej korunovácie na sklonku roka 1708 nebola koruna pripevnená priamo na maľbu, ale na rám, nad Máriinou hlavou. Terajší barokový rám pochádza z roku 1737. Na spomínanej kópii u františkánov, signovanej Teréziou Zanussiovou (môžbyť dcéra slávneho Jozefa Zanussiho, autora niekoľkých oltárnych malieb a vedút Trnavy), vidno, ako v minulosti ozdobovali originál vo farskom kostole.
O spôsobe pripevnenia koruny (možno by bolo lepšie hovoriť o čelenke, diadéme) na originál by viac vedel úspešný svätokrádežník, ale aj reštaurátor obrazu. V roku 1990 odstránil z plášťa nepôvodný nápadne modrý odtieň, zaretušoval množstvo dierok, ktoré zostali v doske po nie práve šetrnej výzdobe obrazu retiazkami, stužkami, mincami, príveskami od vďačných ctiteľov, uzdravených modlitbami. V ráme sa našiel aj odkaz dávneho reštaurátora. (Žiaľ, nepodarilo sa mi nájsť zdroj, z ktorého som to nedávno vyčítal, nezafixoval som si ani do hlavy, ani na pevný disk meno reštaurátora – možno Ľubo Molnár – a ani letopočet dávnej opravy).
Kde sa vzal v Hrubom, teda hlavnom kostole farnosti, tento obraz? Všetko, čo dnes vieme o jeho pôvode, a v mnohých zdrojoch sa takmer doslovne opakuje, sa dá zhrnúť do jednej-dvoch viet: „Obraz je kópiou starobylej ikony v kostole sv. Alexeja a Bonifáca v Ríme, ktorý podľa tradície namaľoval evanjelista sv. Lukáš. Dal ho zhotoviť na drevenú dosku o veľkosti 89,5 x 71 cm neskorší ostrihomský arcibiskup František Forgáč, ktorý sa v roku 1585 vrátil zo štúdií do Trnavy.“ Tak sa pozrime na reprodukciu údajného originálu a porovnajme s jeho kópiou:
Nemám až takú bujnú fantáziu, aby som prijal všeobecné tvrdenie, že ide o bezprostrednú predlohu trnavského obrazu. V Ríme je podobných obrazov viac. S legendou, že autorom je evanjelista Lukáš, ich je až sedem, ale tento sa na náš podobá najmenej. Lukáš by ako nežid zo Sýrskej Antiochie teoreticky mohol namaľovať Desatorom zakázanú podobu človeka (Exodus, 20. kap., 4.-5. verš), no vylučujem, že by mu sedela ako model Židovka Mária, matka umučeného Ježiša. Lukáša prvý raz spomenul až Irenaeus v roku 180 v súvislosti s jeho napísaním 3. evanjelia a Skutkov apoštolov. No maliarske vlohy mu prischli až pol tisícročia po smrti (zomrel ako starý mládenec vo veku 84 rokov niekde v gréckej Boiótii). V 6. storočí sa objavilo tvrdenie, že je autorom obrazu Ježiša, umiestneného v súkromnej pápežskej kaplnke nad schodiskom Scala Santa oproti Lateránskemu palácu (privezené do Ríma z Pilátovho domu v Jeruzaleme, pretože po týchto 28 schodoch kráčal Ježiš).
Možno by som našiel aj vysvetlenie, prečo musel byť maliarom niekto z celkom prvých kresťanov, u ktorých sa už po niekoľkých nových generáciách, v katakombách pod Rímom, objavuje prvý portrét Ježiša alebo soška Baránka. S takýmto zhmotňovaním predstáv živého Boha do umeleckého diela, iniciované z radov ešte nedávno polyteistických pohanov, ktorým k náboženským obradom chýbala rukolapná modla, iste nesúhlasila celá komunita (ničenie svätých obrazov v mene Boha sa začiatkom 8. storočia nezjavilo z ničoho nič). Údajné autorstvo evanjelistu však dávalo prvým obrazom akýsi punc, záruku, že je všetko kóšer, že teda nie sú v rozpore s Božím zákonom, podobne ako ľudskou rukou nezhotovené zobrazenie Kristovej tváre na látke v Edesse, či na Veronikinej šatke (meno dievčiny asi vzniklo dodatočne, dá sa preložiť ako „pravý, verný obraz“). No a s prisúdením autorstva obrazu Lukášovi nemohlo byť pochýb o autentickej podobe Panny Márie, veď ju maľoval jej súčasník, zakiaľ čo mu ona rozprávala detaily zo svojho života.
Koncom 4. storočia tento obraz mal do rodného Ríma priniesť z Edessy syn bohatých rodičov, senátora Eufemiána a Aglaidy, Alexej (Alexius), ktorý sa namiesto manželstva so Sabínou rozhodol pre život kostolného žobráka v ďalekej Edesse. Osud (búrka na mori) tohto Božieho muža proti jeho vôli zavial po 17 rokov dobrovoľného exilu domov, kde ako nikým nepoznaný žobrák žil ďalších 17 rokov, dokonca v tesnej blízkosti svojich rodičov, pod schodmi rodného domu. Nad jeho hrobom na rímskom pahorku Aventino postavili kaplnku, neskôr kláštor a kostol sv. Alexeja a Bonifáca, kde je dodnes uctievaný „jeho“ obraz, nazývaný Madonna di Sant'Alessio. Ak by bol namaľovaný Lukášom, teda v 1. storočí, zachránil by sa takto pred obrazoborectvom (ikonoklazmom), ktoré z najvyšších miest inicioval v roku 730 sám cisár Rímskej ríše so sídlom v Konštantínopole (fakticky vládol iba východnej časti), a ktoré trvalo s prestávkou do roku 842. Iste, nedalo sa očakávať, že cisár Lev III. Sýrsky pre skvosty s náboženskou tematikou, zhabané vo východnej časti ríše (v Ríme bolo jeho nariadenie o zákaze uctievania obrazov ignorované, ba pápežom Gregorom III. odsúdené; zachránili sa aj ikony na Sinaji), vybuduje obrovský depozitár, aby mali dnes čo obdivovať milovníci byzantského umenia. No prišlo k obrovskej škode na kultúrnom dedičstve, rovnako ako pri ničení podobizní Afrodity, Quetzalcoatla, Odina, Perúna, Lady, Svaroga...
Menej tradovaná legenda ako tá o sv. Alexejovi hovorí, že tento obraz do kostola na pahorku Aventino priniesol z Damasku vypudený grécky metropolita Sergius, predstavený tohto kláštora od roku 997. Odborníci však jeho vznik kladú až medzi 12. a 13. storočie. Temperová maľba pokrýva plátno, pripevnené na doske, pravdepodobne z cédra, s rozmermi 70 x 40 cm. Legendy o byzantskom pôvode obrazu majú niečo do seba, orientálne črty tváre sú neodškriepiteľné, aj štýl s použitím menej živých farieb je viac grécky či byzantský. V roku 1645 dostal obraz zlatú korunu, neskôr premiestnenú na pozlátený rám, darovaný španielskym kráľom Karolom IV. (1788-1808). Dôkladným vyčistením a opravou prešiel obraz, patriaci do typu Deesis, v roku 1952.
Pramene opisujúce trnavský obraz hovoria, že Mária má ľavú ruku na srdci. Myslím, že nie, aj na ostatných obrazoch tohto typu sa zdá, že medzi ľavačkou a plášťom je ešte priestor. Vzhľadom na podobnosť aj s obrazmi Madony s Jezuliatkom by som povedal, že ich spoločný vzor má korene veľmi hlboko v histórii ľudstva. Madone sv. Alexeja by sa pokojne dalo domaľovať bábätko, ktoré akoby šťastná matka ukazovala okoliu. Teraz jej pravá ruka, podopierajúca hlávku, zostala vo zvláštnej polohe dlaňou hore. Nedá sa nevšimnúť si, že takmer všetky obrazy s Máriou sú natočené pod rovnakým uhlom pootočenia a väčšinou na tú istú stranu, merne naklonené, s neviditeľnou malou záťažou. Rovnakú siluetu majú aj Madony s dieťaťom, ale väčšinou sú obrátené na opačnú stranu, vpravo z pohľadu diváka. No nie je to pravidlom. Prvá kópia Márie vznikla možno sňatím odtlačku kontúr z obrazu Madony s dieťaťom. Pomocou iných známych obrazov by sa dal poskladať akoby film, na konci ktorého má pravú ruku vzpriamenú:
Pochopiteľne som ich neradil chronologicky, iba ak náhodou. Nik nevie, kedy ktorý obraz presne vznikol, ktorý bol ktorému vzorom. Podľa mňa sú to všetko originály, aj ten trnavský. Pri zhotovovaní kópie by maliar skopíroval aj pozadie za Máriou, čo žiadny neurobil. Pri jej tvári sa však musel držať predlohy, hoci, pri toľkých kópiách kópií (musím to slovo použiť) sa pomaly a iste vzďaľoval od prvotiny (ako deti sme sa hrávali na telefón – s podobným výsledným efektom). Možno, že v tomto reťazci ktorýsi nadaný mních namaľoval Márie pravú ruku s prstami nahor z celkom prozaickej príčiny – vo vodorovnej polohe by mu nevošla na dosku (na jednom z nižších obrázkov to naozaj tak vyzerá). A nasledovali ho nič netušiaci ďalší maliari. Mnohé ohnivká z tejto dlhej a rozvetvenej reťaze chýbajú, mnohé skončili na hranici, niektoré sú zastrčené v chátrajúcich kláštoroch.
K mimoriadne vzácnemu, starému a najmä krásnemu obrazu Márie sa dopátral asi pred dvoma rokmi nemecký cestovateľ, vatikanológ a spisovateľ Paul Badde, v ženskom dominikánskom kláštoríku Panny Márie Ružencovej na kopci Monte Mario v Ríme. Takisto staré legendy pripisujú autorstvo sv. Lukášovi, podľa gesta rúk rovnako ako obraz sv. Alexeja ide o Pannu Máriu Advokátku – nie právnu zástupkyňu, ale u nás prekladanú ako Zástankyňa, Prímluvnica, Orodovnica – rovnako ako aj obraz Panny Márie Trnavskej - Prímluvnice. Tvár má však úplne inú, no zarážajúce je, že sa veľmi podobá na vyššie opisovaný obraz z pahorka Aventino. Možno práve o tejto tvári písal v 5. storočí biskup Epifanius z Cypru, že má farbu pšenice, oči z jantáru, tmavé riasy, zreničky ako olivy, štíhly nos a ružové ústa. Uvidieť ju už nie je možné, dodáva biskup. Možno sa na ňu práve dívame:
Paul Badde je presvedčený, že len táto ikona, maľovaná v 7. storočí zabudnutou technológiou vosku a mastixu (enkaustikou) na lipové drevo, môže byť originál. Jeho cesta na Monte Mario, kde zakotvil v roku 1932, sa dá vystopovať tisíc rokov dozadu, o ostatnom hovoria legendy. Ak má pravdu, myslím si, že zlatníkova práca bude novšieho dáta, kríž nepatril medzi symboly ranej cirkvi. Ruky na obrazoch a sochách dávali pozlacovať prosebníci o pomoc (napríklad ústa pri prosbe o odpoveď). Každoročne na Veľkú noc vraj táto krásna tvár zbledne. My však nehľadáme najstarší mariánsky obraz, ale vzorovú maľbu Panny Márie Trnavskej. Tak sv. Mária Advokátka z kláštora Dominikovho ruženca na Monte Mario to nie je (video http://www.kathtube.com/player.php?id=2687), ani tá z Kostola sv. Alexeja a Bonifáca, ako tvrdia oficiálne pramene.
Veľkými očami a okrúhlym obočím, no už s užšou tvárou, sa na predchádzajúce dva obrazy podobá obraz sv. Márie v starobylej bazilike v Aracoeli. Na tomto pahorku Ríma, na mieste pôvodnej pohanskej svätyne, bol v 6. storočí vybudovaný ženský grécky (resp. byzantský) kláštor. Vraj už vtedy tu uctievali tento obraz, ktorý opäť nenamaľoval nik iný ako evanjelista Lukáš. Od roku 1250 slúži bazilika františkánom. Počas hroznej morovej nákazy v roku 1348 ho nosili v procesiách na zažehnanie tejto pohromy, podobne ako ten svoj oveľa neskôr Trnavčania - v roku 1708. Korunovali ho v roku 1636, dekorunoval ho Napoleon v roku 1797. V roku 1938 dostal zlatý diadém. Odborníci kladú zhotovenie obrazu do 10. storočia, neznámeho autora zaškatuľkovali do rímskej školy.
Božia matka na obrazoch (plášť na obraze z Monte Mario sa už nedá porovnať s inými) tvárou začína viac a viac pripomínať trnavskú Prímluvnicu. Napríklad obraz Márie Advokátky, pôvodne uctievaný v rímskom ženskom kláštore pri Kostole sv. Márie na Marsovom poli (Campo Marzio); dnes sa nachádza v Národnej galérii antického umenia v Ríme. Temperová maľba neznámeho maliara rímskej školy z polovice 12. storočia na doske (107 x 57,5 cm) pokrytej plátnom je ikonograficky spríbuznená s konštantínopolskými obrazmi typu Svätá schránka (Haghiosoritissa), nazvaného podľa obrazu v chráme na dávnom Medenom trhu, kam cisár priniesol koncom 4. storočia zo Sv. zeme pás z plášťa Panny Márie a uložil ho v zlatej schránke do kostola.
Ďalší príbuzný obraz v Ríme nájdeme v Kostole Panny Márie na Via Lata. Pochádza z 13. storočia.
Ešte som mal pripravených zopár starých ikon, pripomínajúcich divotvorný obraz Panny Márie Trnavskej. Chcel som napísať aj o zázrakoch tohto obrazu z rokov 1663 a presne spred 300 rokov (1708), o Františkovi Forgáčovi zo slávneho šľachtického rodu z Gýmeša a Jelenca (odvodzujúcich svoj pôvod od veľkomoravských Poznamovcov), ktorý tento obraz údajne priniesol do Trnavy (to „údajne“ v tejto súvislosti používa aj väčšina odborníkov, teda nie je to potvrdené), o deväťdňovom sviatku Novéna, súvisiacom s nedávnym dátumom 21. november, alebo o... tak asi inokedy.
No musím sa po nekonečných schodoch vrátiť k Nebeskému oltáru, do baziliky sv. Márie v Aracoeli. Pred 8 rokmi tu reštaurátori v jednej z bočných kaplniek pravej lode našli po odstránení oltárneho obrazu z konca 17. storočia oveľa staršiu fresku. Podľa mnohých znakov je autorom nesignovaného výjavu Márie s dieťatkom, Jánom Krstiteľom z ľavej a evanjelistom Jánom z pravej strany (toho obrázok nižšie nezachytáva), Pietro Cavallini (cca 1250 – cca 1330), menej pravdepodobným autorom by mohol byť aj jeho súčasník - františkán Jacopo Torriti. Nebudem sa tu vzrušovať nad tým, aký rozruch by v dejinách umenia znamenal dôkaz, že Cavallini tieto fresky, bez stôp akéhokoľvek byzantského vplyvu a plochej dvojrozmernosti, zhotovil ešte pred koncom 13. storočia, a odsunul tak o trochu mladšieho súčasníka, Florenťana Giottu di Bondone (dobre poznal Cavalliniho práce z Baziliky sv. Františka v Assisi), doteraz pokladaného za otca talianskej renesancie, na druhú koľaj. Mňa na maľbe vzrušilo niečo iné – tvár sv. Márie mi bola veľmi, veľmi povedomá, akoby som ju poznal odmalička, z dedkovej manzardky.
Tu som maľbu zrkadlovo obrátil a presunul ruku Jána Krstiteľa na miesto jej pravice.
Takto by to asi spravil niektorý Cavalliniho učeň po tom, čo pod lešením pozbieral kusy pokresleného papiera, z ktorých majster kus po kuse prenášal kontúry na mokrú omietku, a snažil by sa podľa nich namaľovať „svoj“ obraz. Alebo sa dostal k jeho skiciam s návrhmi fresky... Alebo Trnavskú Pannu Máriu namaľoval sám Cavallini? Rovnaké oblé tvary ruky na lone, hoci trochu inak pootočenej, podobné zlaté pozadie, ktoré sa aj na freske vďaka optickému klamu zdajú byť diagonálne, iba s iným vzorom - prečo by sa majster opakoval? Na trnavskom obraze tvoria zlaté pozadie ľalie, biele sú znakom čistej a nevinnej panny. Ale mali ich v erbe aj Anjouovci, zlaté. Giotto (1267-1337), ktorý sa veľmi rýchlo učil od Cavalliniho, bol istý čas, až do roku 1333, dvorným maliarom neapolského kráľa. Nepriniesol tento obraz zo svojho neapolského rodiska do Trnavy uhorský kráľ Karol Róbert z rodu Anjou (1288-1342)? Možno v roku 1327, keď mal vo františkánskom kláštore, v jedinej nepoškodenej reprezentačnej budove po požiari spred dvoch rokov, dôležité rokovanie s českým a titulárnym poľským kráľom Jánom Luxemburským. Možno si ním vyzdobil svoju kráľovskú kúriu, ktorá ešte do roku 1949 stála v kline medzi Hviezdoslavovou a Hornopotočnou ulicou, jeho nástupca, syn Ľudovít. Možno pod týmto obrazom aj naposledy vydýchol v roku 1382. Možno ho odtiaľto vypratal aj s ostatným inventárom nový uhorský kráľ z novej dynastie, Jánov vnuk Žigmund Luxemburský (1387-1437), ktorý dokončil aj novú stavbu farského kostola, a obraz s anjouovskými ľaliami daroval novostavbe, kde ho zavesili na bočnú stenu ľavej lode. Tu odpočíval do roku 1618, kedy sa začali budovať bočné kaplnky, dokončené v roku 1629. Možno až v roku 1663, keď sa na obraze v bočnej kaplnke sv. Kríža prvý raz objavili na tvári Panny Márie kvapky krvavého potu, sa začali zaujímať o jeho pôvode, kto ho sem priniesol. Možno už vtedy padol tip na pol storočie mŕtveho arcibiskupa Františka Forgáča, ktorý ako neposlušné dieťa svojich protestantských rodičov (otec jeho matky Uršuli Pemflingerovej bol priateľom Martina Luthera) konvertoval na katolícku vieru a v Ríme vyštudoval teológiu.
