Bola som mladá a pekná. Čo pekná – krásavica! A to som vedelanielen od môjho benátskeho zrkadla, ale aj od ľudí. Aj po druhom decku som opäťbola preštiknutá v páse ako osa, pila som len minerálky. A mala somvtedy krásne nové šaty, čierne, s bielymi bodkami, volánikové, vynikli miv nich moje pekné nohy. A ten príčesok! Dlhý až po zadok. Keď som sazrichtovala, dala si rovnako bodkovanú stuhu do vlasov, vysoké štekle – hotováBarbie!
V lete sme sa každú sobotu-nedeľu vyviezli autom do centra, prešlisa po cukrárňach, na zmrzlinu. Natália bola malá a Soňa eštev kočíku. Jaro (prepáč, ale musím ho spomenúť) si nezabudol v Duklea na Evanjelickom nenápadne hrknúť vodku, ale ja mám nos dobrý doteraz. Noa vtedy, keď som sa tak krásne vyrichtovala, som zavelila – žiadne auto,z Linčianskej sa prejdeme do mesta pomalinky pešo, ľudia musia padnúť narit, aká som dokonalá. A ešte som ladila aj s buginou, tiež bola takábodkovaná. Aj dievčence boli ako bábiky, volánikové a vymašličkované. Jarov čiernom obleku, navoňaný, košeľa Alain Delon, ale čo už, ksicht jakBelmondo, s tým sa nedalo nič robiť. Opatrne zniesol dolu buginu, potomdievčatá, ja som sa ešte povykrúcala pred zrkadlom a pre istotu ešteodskočila na malú, lebo táto prechádzka mala byť dlhšia ako inokedy.
Môj predpoklad bol správny. Ľudia boli zo mňa hotoví. Nielenz mojich bodkovaných vzdušných šatôčok, ktoré som na sebe takmer necítila,ale iste aj z mojej bohatej hrivy farby slonovej kosti. Pomalinky tlačiacpred sebou so mnou ladiaci kočík, s Jarom a malou Natálkou po boku,som si to z nohy na nohu vychutnávala. Ľudia sa zastavovali, otáčali. CelúZelenečskú cestu až po Krištofíka sme absolvovali asi za pol hodinu, vieš sipredstaviť, ako pomalinky sme šli. Dokonca aj šoféri na mňa vytrubovali. Jaropenil. No to mi ale začínalo byť podozrivé. Vykrútim hlavu a pýtam saJara, či mám v poriadku príčesok. Že mám, precedil mrzuto, na čom malasvoj podiel aj blízkosť výčapu u Krištofíka. Pomaly sme prešli križovatkousmerom okolo nemocnice. Keď sa zastavil aj jeden bicyklista, zliezol dolua zabudol pri zízaní zatvoriť ústa, povedala som Jarovi, aby nenápadnezaostal a dobre si ma odzadu premeral. Asi sa mi pustilo očko vzadu na pančuškových,keď som sa tak ponáhľala doma na tom WC.
No dlho nemusel merať. Aj slepý musel vidieť, že som si šaty vzaduzastrčila za pančušky a šla som takmer pol mesta takrečeno s holouriťou. Keď mi to povedal a bleskovo chybu napravila, na tú otočku s kočíkom o stoosemdesiat stupňov smerom domov nezabudnem nikdy. Plakala som celou cestou, ajmalá Soňa, lebo pri tej otočke mi vyletela z toho krásneho bodkovaného kočíka.
