V sobotu sme mali hrať v Kunove pri Senici nacountry bále. Aby sa nám pred vystúpením protivil alkohol a slušne zatriezva odohrali (aspoň prvé kolo), dali sme si sústredenie deň predtýmv pohostinstve ne Rozbehoch. Takto som si vždy predstavoval šenk –otvorený až do odchodu alebo vynesenia posledného zákazníka. Tým som boltentoraz ja, skrátka, zarozprával som sa s niekým alebo skôr s niečím,a zrazu nikde nikoho. V kúte iba moje veci – batoh, maskáče, gitaraa somradlo (chlebník) a podriemkavajúci šenkár. Všetci, kapela, náš fanklubaj chatári už odišli do hajan na Sokolské chaty.
Podľa fotiek, čo som robil na druhý deň, viem, že sa písalfebruár roku 1990. Snehu bolo až až, pod ním ľad. Počtom pádov (na nohách by saneudržal ani triezvy artista) a faciek od halúz v tej bielej tmenebudem zaťažovať. Ale pochválim sa - cestou som vyriešil jeden paranormálnyjav - uprostred zimy sa blýskalo, až ma oslepovalo. Ale bez hrmenia. Neskôr somsi uvedomil súvislosť medzi mojimi pádmi a blýskaním a už som bol ibana krok k poznaniu, že v somradle si nesiem svoj foťák a firemnýblesk Netz s citlivou spúšťou. A bolo po záhade. Tá najväčšia,a dodnes nevyriešená, ma ešte len čakala.
To bola cesta! Raz som už trafil sám na Sokolské chaty,skúsim aj teraz, vlastne, nič iné mi neostávalo. Ako v GrossmanovomBlizzarde som šiel za svojím cieľom, ktorým bola Waldova chata. Waldovi smevtedy hovorili náčelník Osr... Košeľa – v krátkosti (ako pomôcku nadoplnenie bodiek) vysvetlím: Na veľkom vandri za krásami Slovenska si šieluľaviť za kríčky, a ako ostatným o týždeň vysvetlil, po tomto akte siutrel zadok síce toaletným papierom, ale cez dlhú vojenskú košeľu. Keby sa bolpozrel na použitý a stále snehobiely papier, zistil by hneď príčinuhurónskeho smiechu kamarátov. A že to boli fest kamaráti na života na smrť, chodil s takto ozdobenou košeľou vystrčenou z nohavíccelý týždeň. Ale vráťme sa k môjmu boju o život.
Po urputnom zápase so živlami sa v údolí konečne začaličrtať chatky. Konečne som natrafil na jednu, v ktorej sa svietilo. Slušnezaklopem. Á, tak tu chatáruje kamarát Hombré s rodinkou! Pýtam sa naWaldovu chatu. Hombrého squaw ma ochotne navigovala – stále rovno a tenrozbitý vagón bez kolies, to bude Waldova búda. Poďakujem a držím sa rád.Rovnejšie som v živote nešiel. Ale vagóna stále nikde, zato som zbadaljednu chatku, kde sa ešte svietilo. Zaklopem... je to možné? Opäť Hombréhosquaw?! Znova tie isté rady, znova idem po priamke v odporúčanom smere,hádam ešte priamejšie. Cestou premýšľam o zakrivenom priestorea Jirkovi Grygarovi, kvazaroch, čiernych dierach (vesmírnych)...a držím sa smeru. Konečne svetlo. A povedomá chatka. Hombrého squawmi tento raz už nič neukazovala, zato nakázala svojmu asi desaťročnému Miškovi teplo sa obliecť a odprevadiť mak vagónu náčelníka O. K.
