Neskôr sa naučili na pytlačkuchytať ryby a loviť drobnú zver. Na vtáky boli zatiaľ krátky. A lesnýchplodov mali toľko, že sa z nich mohli... Aj sa im to občas prihodilo, žez prechádzky po okolí nestihli dobehnúť k jame pri svojej jaskyni,kde v období úspešného lovu s námahou tlačievali. Polohu kvočiacehostrelca však mohli zaujať kdekoľvek v prírode, nebolo živej duše, ktorá by im tovyčítala, či ešte horšie, natierala im tou substanciou zvonku kľučku. Svojujamu preferovali odvtedy, čo Grrrg v čase silnej nádchy stúpil niekde v lesedo produktu jedného z akútnych prípadov, a kým sa v letenevykúpal v potoku, nedalo sa s ním žiť v jednej vápencovej diere.Ale muselo sa. Vonku striehli šabľozubé tigre, mastodonty a ďalšiepríšery, ktoré v tom čase nevedeli ani pomenovať.
Neboli spokojní. Čosi im chýbalo.Oheň videli len raz na horiacom strome počas búrky, no bez pršiplášťov kašľalina to, aj tak netušili, načo by im to svetlo bolo. Aspoň sa nepopálili. Stávalisa čoraz zádumčivejší. Dávno prekonali pubertu a o to viac im čosichýbalo, čo tiež nevedeli ani len pomenovať. Prrrd niekedy celé dni rýpalostrým kameňom do mamutoviny. Raz sa mu podarilo urobiť figúrku celkom pekného človeka,s velikánskym zadkom, niekoľkými faldami na veľkom bruchu, ktoré zakrývalidva obrovské prsníky. Zrejme sa mu vybavovali nejaké spomienky na časy, keď bolcicavcom. Ani pipuláka sa mu nepodarilo nemotorným pästným klinom vymodelovať –jeden neopatrný pohyb – a z falusa zostala len ryha. Našťastie iba nasoške. Ľutoval, keď ju raz stratil kdesi ďaleko na západe, keď sa išli pozrieť,kde spáva tá teplá svietiaca guľa. Prišli až do Dolných Věstoníc, ale tov čase, keď glóbus bol iba biela, nepopísaná guľa, nemohli vedieť. Slnkanikde, po mnohodňovom pochode nazad šli opäť pešo, ak nerátam asi pol dňa, čoGrrrg zobral Prrrda s vyvrtnutým členkom na koňa, teda na svoj chrbát.
Asi dva dni cesty za Bielou Horoupri návrate do rodných lovísk zacítili nepoznanú vôňu. Pustili sa za ňou. Okolosvetla, ktoré raz za búrky videli na jednom strome, sedelo niekoľko impodobných ľudí, až na tých, ktoré boli zmrzačené podobne ako tá figúrka, čo nedávnostratil Prrrd. Sediaci okolo ohňa, tak sa to poskakujúce svetlo volalo, držaliv rukách paličky a opekali nad ním kúsky neďaleko sa scvrkávajúcehomedveďa. Vôňa prihoreného mäsa bola silnejšia ako vrodená nedôvera. Vyšliz úkrytu.
Prežili. Tesne pred hroznýmimukami, ktoré mali podstúpiť ležiac tvárou k zemi, s roztiahnutýmiúdmi priviazanými o kolíky, si šaman kmeňa Starý Chuuujo na poslednúchvíľu všimol na ich zadkoch vytetované srdcia, čo bol aj ich kmeňový znak. Spomenulsi, že presne takýchto dvoch oplanov kedysi z osady počas poludňajšejsiesty ukradli pri odvetnom útoku mamuti. Nik ich ani nehľadal. Nasledovalosrdečné zvítanie, ochutnávka jedla i kvaseného ovocia. Bolo im fajn, ajkeď sa k nim stále nehlásili biologickí rodičia. Začali aj vážne uvažovať,že si dajú zmeniť mená, pretože každú chvíľu sa im zdalo, že na nich niektovolá. Grrrg! Prrrd! Väčšinou však šlo o omyl a ľudia si pomaly začalizvykať na nové slovo „pardon!“
V osade všakv skutočnosti nevládol starý šaman, ale ambiciózny staršina kmeňa Frrrco.Stále niečo vymýšľal. Nedávno stúpil, podobne ako Grrrg, do čoho nechcel. Možnoto deň predtým vytlačil zo seba on sám, ale to by si nikdy nepripustil. Zakaždým hovnom treba nájsť vinníka, exemplárne ho potrestať, naučiť hozodpovednosti. Takto hútal, vracajúc sa do tábora, ťahajúc za sebouinkriminovanú nohu a korpus delicti.
