Tučniak sa ťarbavo dovliekol ku kompjutru, pohol myšou - holábaba. Dofrasa, čo sa to stalo s mojím telom? Čo som neviditeľný? Absolútnaignorancia, ako na placatý kameň. Po chvíli vošla aj nejaká ženská v župane,a hneď k linke, pri ktorej som bol natiahnutý ako dlhý tak široký.A ona tiež – totálny nezáujem. Mimochodom, páčili sa mi jej tangáče, vôbecich nebolo vidno. Chvíľu na seba ziapali, že kto mal urobiť kávu, potom sastratila. Do večera mal kusý dialóg ešte zopár repríz, striedavo sa chodilo dochladničky, cinkala mikrovlnka. V noci už bol pokoj, on sa natiahol nagauč, podľa zvuku inej telky ona spala niekde vedľa. Mal tu príšerne nafajčené,a to prepínanie kanálov! Televízor išiel do rána, už bez prepínania.
Deň druhý, podľa trhacieho kalendára na stene utoroksiedmeho: Celú noc som nezažmúril oka. Strašne chrápal. Nečudujem sa, žetangáče spali vedľa pri hlasno pustenom televízore. A dostavuje sa hlada smäd. Vošla. Namiesto budíčka búchanie šálok, dvierok na kredenci,príborníka... a zavoňala káva. Preberá sa aj nemehlo na gauči s červenýmiočami a len čo nahmatá cigarety, už aj si jednu zapaľuje. Nasledujúrozkazy: Nefajči! Nekašli! Nesmrkaj! Nekýchaj...! Neskôr pribudnú aj ďalšie,len čo si zobral kávu, časopis a cigarety, podľa ďalších zvukov, nazáchod. Medzitým sa mu žhavilo PC, ona mu skontrolovala ímejly (konečne som juvidel aj do tváre – tiež pekné líčka) a zmizla. A opakoval sa včerajšok.
Deň tretí, podľa trhacieho kalendára na stene utoroksiedmeho (dofrasa, už by ten dátum mohli zaktualizovať!): Nespal som celú nocnielen pre ohlušujúci chrapot, ale cigánski diabli vyhrávali čoraz hlasnejšie.V podstate sa opakoval včerajšok, akurát som konečne zbadal kúsoktangáčov, keď ma prekračovala. Je to možné, to som furt len vzduch?
Deň štvrtý, podľa trhacieho kalendára..., ále, kašlem na to.Dobre mi mama hovorila: Dobroslav, Dobroslav, dávaj si pozor, aby si nedopadoltakto. A dopadol som. Sklamal som ju. Teraz musím trpieť týchto dvoch, čoignorujú nielen mňa, ale aj seba navzájom. Kam som sa to dostal? Cigánomv žalúdku sa začínajú rozlaďovať nástroje, ale aj tak spustia clivú: Mírojílo ma dukhel... veru, aj mňa bolí srdce, za mamou, za kamarátmi...
Deň piaty, asi môj posledný: Dnes pridali aj jednu vadenicu.Načapal ju, ako mu robí inventúru v jeho mejlovej schránke, ale ona muhneď zatvorila klapačku vyhrážkou, že dá odpojiť net. Po tomto stíchol. Už totu nevydržím! Vystieram vychudnuté údy po štvordňovej hladovke – fungujú. Alenedokážem sa obrátiť ani len na bok. Asi tu zomriem. Pravdu mala moja mama...
Deň šiesty, už určite posledný: Pri rannom budíčku pomocou kuchynskejlinky o mňa konečne panička v tangáčoch zakopla. Urobil som asidvadsať kotrmelcov a skončil pri smetnom koši. Spása! Záchrana! Dopadolsom na všetkých šesť a hneď som sa aj rozbehol poza kuchynskú linku, cez vypínača trubku s elektrickým vedením na chodbu, k ističom, a čonajďalej preč, preč, preč!
