Stratený raj, T.O. Stratený raj... jasné, spomínam si! Sleziny, teda osadné posedenia, mávaliv krčme, ktorá už pred rokmi musela ustúpiť pred rozpínajúcim sa pažravýmcintorínom. Džony, šerif Džony... pomalysa mi vybavujú aj ďalšie ksichty. A teraz robia potlach. Vždy som si myslel,že to znamená nejakú indiánsku slávnosť ako pow-wow, ale nie. Bob Hurikán tov jednej svojej knižke vysvetlil, že to je od slova tlachať, kecať až domdlôb pri táboráku. Takže si pôjdem trochu potlachať. Snažím sa spomenúť, kedysom bol vonku, teda na vandri, naposledy. Márne. V boji so stratou pamätemi možno pomôže stará škatuľa s fotkami v pivnici, aj cancákya kronika by tam mali byť. Aj tak tam musím ísť po vandrácke veci,nepôjdem v turistických krikľavých šuštiakoch.
Čiernypotok... Vždy som rád chodil na to miesto. Potok ani nebol taký čierny, ibabolo treba opatrnejšie nabrať vodu na čaj, nie aj s tmavým blatoma chrobačou. Ani z vlaku to nie je ďaleko, hlavne vôbec nie do kopca.Hádam pol hodina skratkou cez pole. Pamätám sa, naposledy tam bola dvojmetrovákukurica. Pustili sme sa krížom cez ňu, ušetrili by sme štvrť hodiny, a poštyroch hodinách sme z nej vyliezli doškriabaní blízko tej istej stanice.Už nikdy skratky. Potom sa ide okolo kameňolomu, salaša, spasenou trávou a ovčímibobkami povedľa potoka a už je tam lúka so slávobránou a nápisomz brezových polienok – AHOJ! Éj, keby som mal v poriadku pajšel a kolená,hneď by som s kamarátmi v podvečer vybehol hore do dediny, na jedno(škrtám jedno) čapované pivo. Ale taký výstup by mohol byť aj môj posledný.Síce, vždy som chcel umrieť pod modrou alebo ešte lepšie hviezdnatou oblohou,s pesničkou Kapitána Kida na perách: „Kdomi zatlačí voči...“
Sláva, v pivnicivo vákuovom balíku som našiel všetko. Maskáče - ihličnáky vzor 60, kanady,spacák, ešus, teľacinu, poľnú fľašu, koženú sumku, celtu, somradlo od plynovejmasky, zahnutý báger, nožík Duklu. A igelit, dobre, že som si dnes púšťalNedvěda. Karimatku som nenosil, vždy som sa z nej skotúľal a spal nanej niekto druhý. Ešte k tomu chlap. Mám pár dní, aby som to všetkozreparoval, namazal rybím tukom, naimpregnoval.
Do všetkéhosom sa nezapol. Beznádejne roztvorený rázporok zakryjem vykasanou košeľou,blúzu „kongo“ nemusím zapínať, na stanicu pôjdem ako frajer. Hodinky, mobil,fuj, preč s civilizáciou, to ostáva doma, už len posledný pohľad na bielua čiernu techniku, či je všetko vypnuté, okrem chladničky. A nesmiemna chodbe vypnúť istič, tú ranu istoty, ako kedysi koncom horúceho júla, keďsom šiel na tri týždne preč. Keď som sa vrátil do toho strašného smradu,z chladničky na mňa vyskočilo kilové kura veľké ako moriak, čo maliKennedyovci 14. júla k obedu.
Cestou nastanicu si aspoň zopakujem slová hymny. A ktorú vlastne? Našu starúfederálnu Vlajku od bratov Kordovcov, alebo slovenskú Perej od Dolfaa Bura? Opakujem si obe, a obe márne. Aspoň si v hlave urobíminventúru, či som na nič nezabudol: bager na chalku mám, občiansky mám,Trenčiansky párok s fazuľou mám, gulášovú sáčkovú mám, polku chleba, paštéta je, aj nejaképeniaze. Hlavne, že som nezabudol lieky proti kyseline, migréne, reume,hypertenzii, kŕčom... Aha, toaleťák, ale toho si ale meter odmotám vo vlaku.
(pokračovanie)
