Slečna zaokienkom ma chcela vytočiť. Asi od nervov, že som jej pokazil rekord v nejakejPC hre, mi najprv tvrdila, že kvôli jednému cestujúcemu nebudú vypravovaťsúpravu na Kúty. Dohodli sme sa aspoň na jednom vagóne, na to poslednom,v ktorom sme sa vždy postretali, my, so zvláštnym znamením - woodcraft. Vďaka,Wabi, za nádherné pesničky.
„...Maskovaný kombinézy po všech armádách,co lezly úbočíma našich hor a strání...“
Toaletnýpapier tam nebol, starostlivo som si odložil nepredierkovaný cestovný lístok(perforácia na okraji by ani tak nevadila). Tunel spájajúci zvyšok Slovenska soZáhorím bol signálom pomaly sa chystať vystúpiť. Aj som tak urobil a popišťaní bŕzd som vystúpil. Najprv som sa zľakol, že na opačnej strane. Tam, kdepredtým stál vyradený vagón, slúžiaci ako čakáreň i výdajňa lístkov,nebolo už nič, ani neďaleko medzi voňavými jabloňami zamaskovaná drevená latrína.A na tom niči parkoval vyglancovaný japonský tereňák. Ty brďo, povedala byvnučka. Aj mladý šofér v pieskových maskáčoch, ktoré v našej armádezaviedli asi okolo roku 2008 alebo deväť, mal oči ako Japonec. Ukázalo sa, žeje náš, iba tu je už odvčera, celú noc mladí nespali. Veru, aj my sme sa kedysipäť dní v robote šetrili a podriemkavali, kedy sa dalo, aby sme bolicez víkend čulí.
„Ty si asiHrozno, že? Čakám tu na spojke na teba, tato ma poslal. Ja som Džony Žúňo, píšesa to Junior,“ a ponúka palec na zalomenie. Jasné, celý Džony, keď ani potýždni nevedel trafiť domov. „Hovorili mi Strapec, ale je to podobné. Aj keď tobolo kvôli strapcom na texaskách...“ „Na čom?“ „To nič, pozeraj na cestu.“Pozeral som aj ja. Pole, na ktorom zo mňa kukurica urobila ošľahanéhozálesáka, vyzeralo, že už roky leží úhorom. Iba spraš. Všetko sa dováža,neoplatí sa pestovať. Až teraz mi trklo, že aj salaš je dávnou minulosťou.Neoplatí sa chovať, všetko sa dováža. Konečne kameňolom. No akýsi je dlhý. „Eštednes sa tu strieľalo. Nákladiaky jeden za druhým odvážali štrk, do Rakúska!“Žúňo uhádol, nad čím dumám. Všetko sa vyváža. Asi kvôli ťažkej technikevyrúbali aj pás stromov po ľavej strane, pri potoku. Iba pníky. Čoskoro somzazrel prvé autiaky, podobné tomuto, ale aj veterány 1203-ky, Barkas, skriňovúAviu, nejaké Gaziky či Žuky, obytné prívesy. Múdro. Kto by si ničil zdravie,keď ho už ani nemá?
S týmistromami nebolo niečo v poriadku, stále iba pne. „Ale veď vieš, že okololúky už nenájdeš jeden stom, ani liesky okolo koryta,“ znovu sa trafil DžonyŽúňo do mojej hlavy. „Všetko šlo do Rakúska.“ Nevedel som. Bože, všetko sadováža, všetko sa vyváža. Tomu sa povie rovnováha v prírode. Ale nie jenič horšie, ako keď s ňou začne balansovať človek. V maskáčoch sovzorom ihličnatých stromov som sa zrazu začal cítiť ako nahý v tŕní. O čoviac sem zapadli maskáče odkukané z Púštnej búrky. Pomedzi pne sme prišliaž k slávobráne z lešenárskych rúrok. „Veci si nechaj tu, tatkohovoril, že môžeš spať v našom karavane. Zober si iba laptop.“ To poslednésom mu určite iba zle rozumel. Vyzerá moja sumka s cancákom plnom krásnychvíkendov a zažltnutých fotiek, podpisov kamarátov, ako nejaký notbúk? Bolo žeto podávania rúk, až ma palec bolel. Aj som to striedal po skautsky, ľavou, išielmi odpadnúť zas malíček. Podľa hlasu aj kašľu som spoznal viacerýchz dávnych kamarátov. A bolo sa aj o čom rozprávať! O chorobách,kto umrel a zasa o chorobách.
(pokračovanie)
