Zašli sme s kámošom do klubu na pivko. Len čo sme prišli k baru, vynorila sa. Nádherná, zmyselná čiernovláska v červenom. Spustila na nás vzrušený monológ. Keďže som nerozumel jej reči zdalo, že nám nadáva. Potrebovala sa však len vyrozprávať. O tom ako otehotnela v šestnástich, ako ju otec jej syna znásilnil, ako sa na ňu dnes všetci vykašlali ...
A tak sme počúvali a nestačili sa čudovať. Zjazvené zápästia, zbabraný život a skutočná beznádej v každom slove. Ako sa dá takému človeku pomôcť? Vraj „zničila“ už troch psychológov.
Rozprávala a rozprávala. Potom začala spievať a vedela to veľmi dobre. Mala zaujímavo zafarbený hlas.. Po chrbte mi behali zimomriavky.
Keď letel prvý pohár do steny oproti, uškrnuli sme sa . Potom preletela takmer plná fľaša, sotva pol metra ponad kámošovú hlavu, rozbila sa a objavila sa krv. Pivo všade vôkol... Rozprávala však ďalej akoby sa nič nestalo.
Začala sa dusiť, bojovať s astmatickým záchvatom. Nevedeli sme čo máme robiť. Stáli sme pri nej a tíšili ju. Snáď to bolo to, čo potrebovala. Porozprávať sa s niekym, mať pocit že aspoň chvíľu na nej niekomu záleží.
Všetko iba hrala. A skvele. (Živí sa tým.) Chcela na seba upútať pozornosť, aj za cenu odhalených pŕs. Zrevať: Som tu a som beznádejne down...
Odprevadil som ju domov. Z ľútosti. Posledným divákom jej výstupu sa stal náhodný okoloidúci, s ktorým skončila v objatí. Našťastie to bol jediný pocestný v prázdnom meste, inak by sme sa ešte stále poberali domov.
Keď si spomeniem na ten večer je mi veľmi smutno. Stretnúť krásnu mladú ženu, nešťastnú, na pokraji sebazničenia a nevedieť jej nijako pomôcť ...
