Soňa Bulbeck
A opäť tak trochu iný Ramadán...
Podobne, ako sme ani my, kresťania, nesvätili tohoročnú Veľkú Noc tak, ako by sme radi, aj moslimovia na celom svete už druhý Ramadán musia zabudnúť na množstvo kedysi tradičných rituálov...
Spisovateľka, blogerka a učiteľka angličtiny, ktorá sa po pätnástich rokoch vrátila na Slovensko a píše nielen o tom, čo zažíva tu, ale stále aj o svojich zážitkoch z Blízkeho Východu a iných krajín... Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné

Podobne, ako sme ani my, kresťania, nesvätili tohoročnú Veľkú Noc tak, ako by sme radi, aj moslimovia na celom svete už druhý Ramadán musia zabudnúť na množstvo kedysi tradičných rituálov...

Keďže som žila v Anglicku päť rokov a desať rokov bola vydatá za Angličana, tak mi úplne automaticky napadlo napísať pár riadkov ako spomienku na včera zosnulého princa Philipa...

Priznám sa, že rozhodnutie vlády o tom, že ľudia nemôžu existovať cez Veľkú Noc bez „duchovnej potravy“, teda návštevy kostolov a treba im to umožniť, ma celkom prekvapilao – hlavne pri zachovaní všetkých ostatných obmedzení...

Tak naozaj, akú? Útlu, ohybnú alebo skôr pevnú alebo dokonca mohutnú? Takú, s ktorou chcete prežiť jediný vzrušujúci večer alebo takú, s ktorou strávite niekoľko pokojných nocí a najradšej by ste boli, keby ostala s vami navždy?

Keď zomrie nejaká celebrita, bulvár sa obyčajne radostne vrhne na jej život a vyťahuje utajené milenky či deti, zoznamujúc tak verejnosť s faktami, ktoré v podstate nikto nechcel vedieť. Čo však v prípade, keď odíde „zjav“?

Hneď po Vianociach je Valentín pre osamelých ľudí tým druhým najsmutnejším sviatkom v roku. Všade na vás vyskakujú červené srdiečka, či ponuky donášky Valentínskeho menu pre dvoch...a áno, aj plyšové hračky...

Aj tento týždeň pokračujem v nostalgickej nálade...spôsobil ju dokument na ČT Art o albume britskej skupiny Pink Floyd „ Dark Side of the Moon...“

Včera večer som na ČT1 pozerala spomienkový program na Ladislava Štaidla, v rámci ktorého zaznela aj pesnička „ Jsou dny, kdy svítá o něco dřív...“ a chytila ma straaaaaaaaaaaaaaašná nostalgia...

...hovorí múdre slovenské príslovie. Čestne sa priznám, že som sa až doteraz úprimne snažila uplatňovať ho v praxi, ale dnes to na mňa nejako doľahlo a tak spontánne reagujem...

Ono sa obyčajne drží minúta ticha...je to prejav úcty, známy prakticky na celom svete. Ja som dnes ráno pozerala video, ktoré mala dve minúty...bolo takisto tiché, bez slov...

Nie, nepomýlila som sa, nejdem písať o tom, čo by deti napísali „Ježiškovi“ - na listy Ježiškovi s prosbami o darčeky je už aj tak neskoro, nestihol by to ani online. Mám naozaj na mysli listy, ktoré deti píšu Bohu...

Tento rok je v mnohom naozaj výnimočný...súčasná pandemická situácia zvýšila online nakupovanie priam závratne - nájdete si výrobok, naťukáte údaje, zaplatíte a čakáte, že vám bude balíček doručený. Ale čo, keď sa tak nestane?

Vždycky som sa snažila byť empatická, vnímať a chápať ľudí okolo seba, aj keď nie vždy tomu bolo recipročne. Momentálne mám pocit, že empatia medzi ľuďmi ako keby úplne vymizla a vystriedala ju apatia...

Obrázok k dnešnému blogu mi poslala anglická švagriná. Je na ňom známa maľba, zobrazujúca Svätého Juraja, patróna Anglicka, ako zabíja draka kopijou. Text nad ním však hovorí „ Svätý Juraj, testujúci draka na COVID 19...“

Keďže som našla len minimum komentárov k takej závažnej udalosti akou nepochybne je vznik Československej republiky, tak prichádzam so svojou „troškou do mlyna“ – žijem v Česku, kde bol včera štátny sviatok, a tak mi to nedá...

Včera som si k rannej káve pustila ČT24. Trvalo mi len pár minút a pochopila som, že po avizovanom vyhlásení vlády bude Česko prakticky od dnes zavreté. A tak som neváhala, zavolala si taxík a bežala do kaderníctva...

Možno sa vám bude zdať názov môjho dnešného blogu trochu chaotický. Niet sa ale čomu diviť, žijeme v chaotickej dobe, chaos je prakticky všade okolo nás, tak prečo by mali byť blogy jednoducho iné?!

Pred pár dňami som sa vrátila z týždňovej návštevy na Slovensku. Napriek množstvu rôznych zážitkov sú moje dojmy z pobytu „na rodnej hrude“ predovšetkým o parkovaní, rúškach a pokutách...

Ako učiteľka viem, že deti klamú inštinktívne, podvedome, zo strachu pred trestom. Ale prečo klamú dospelí?!

Prázdniny sa prehupli do svojej druhej polovice a mohli sme si konečne užívať letné počasie. A nielen my tu, ale dokonca ja v Londýne sa teploty minulý týždeň vyšplhali cez 36 stupňov a všetci tam doslova kolabovali...