Obraz mesta, kam sa vyberú, je lavírovaním medzi hudboua činoherným pokusom o mesto.
Samotné scénické riešenie diela zaujalo. Tvoria ju múry, ktoré sú akousipremennou, vystačia na vykreslenie všetkých nastávajúcich scén. Kulisa má jednoposchodie, čo je efektné. Zároveň som v tom videl stav košického divadla. To,že takáto profesionálna scéna je malá, je nepochopiteľné. (Ja len pre istotu:myslím rozmery javiska.) Preto aj bolo potrebné potiahnuť priestor na výšku.Kulisa ďalej prečnieva, je akoby výsekom múrov. To navodzuje kontakts publikom, ktorý inak viditeľný nebol.
Práca svetiel počas celého operného večera bola nezaujímavá. Táto zložkapredstavenia bola podcenená.
Druhé dejstvo
Druhé dejstvo som už čakal pripravený. Začalo sa áriami Faustaa Margaréty. Mňa ako diváka nezaujali hudobne, ani divadelne. Ale, vietorohlasoval búrku.... Prvým momentom, keď som zbystril pozornosť v druhejčasti, bola ária Mefistofela. Prerušuje ju príchod zaľúbencov. Akosi som čakal,kedy ju dokončí, ale nestalo sa.
Nasledovala spoločná ária zaľúbencov. Tiež ma mimoriadne neoslovila, aleniektoré momenty mi neunikli. Všimol som si drobnosti ako hudobný náznak únavyv momente, kedy sa párik vráti zo spoločnej prechádzky a Margaréta sachystá odísť. Takto som mohol vnímať ako Gounod vchádza do potreby zobraziťdej, čiže aj rozmer času. Úvodné árie sa niesli v znamení huslí. Neskôrprevzali tému plechy.
Moje kolegyne ma upozornili na istý detail. Jedna časť duetu sa odohrávana zemi, párik si tam hŕkuta. Ich poznámka sa týkala toho, aké je obtiažnespievať v takejto polohe.
Divák si domyslí, že došlo k naplneniu vzťahu, čo sa jeho fyzickej častitýka. Margaréra ide do chrámu. No nie Boh, ale ropráva sa s ňou Mefistofeles.Hudba je veľmi dramatická. O to viac, že ako zlatá niť sa ňou tiahneorgan. Na scénu prichádzajú v skupinách a etapách zahalené osoby,ktoré obstupujú Margarétu. Hudobne i divadelne veľmi silné.
Tretie dejstvo
Tretie dejstvo ma nezasiahlo zrejme až tak ako druhé. Scéna sa mení naväzenie. O to viac, že pribúdajú mreže. Hoci... Diskutovali sme, či bolinevyhnutné... lebo napríklad kované brány odrazu boli bránami väzenia, mrežami.Čiže nebolo nevyhnutné spúšťať čosi ďalšie. Zvlášť, ak do peknej hudby počujetezvuk divadelného motora.
Kolegyne sa obávali Valpurginej noci. Toto vydanie by skôr pasovalo dokomédie. Baleťáci nám predvádzali, aké sú ich obľúbené polohy. Ba počul som, ženejaké tety aj odišli na protest.
Na mňa to skôr pôsobilo ako prirovnanie. Aj úspech, aj sexualita, ajláska, úspech... sú dary od Boha. Nieje na nich nič satanské.... démonické.... Mefistofeles si ich privlastňuje. Akrežisér Troška v úvode skúšal, kam by sa dalo zájsť v tvorivompoňatí, na konci z toho ostala asi naozaj len troška. No nie celkom.
Rytmus tejto časti je daný naliehaním Mefista, aby sa konalo rýchlo, čostupňuje celkový dojem. Charakterovo sú tu postavy plnšie. Hudobné ľúbostnéhrkútanie bolo trochu ploché. Viacerí sme sa nevedeli vzoprieť dojmu, že tentovečer, 6. december 2008 Mefistofeles „prespieval“ Fausta Romana Bergera. VýkonMargaréty nijako výnimočne vo mne nerezonoval.
Teraz sú v kontrapunkte. Faust zachraňuje črepy svojho rozbitéhoživota. Svojho pokusu, ktorého obeťou je však živý človek. A ten človeknaopak, už sa odtŕha od zeme. Prijíma smrť. Smutné však je, že sama sa stalavrahom. Zabila svoje dieťa. No jej svet sa tým končí.
Všimnite si ďalší bod kontrapunktu: v podobnej situácii na začiatkuFaust sa upíše aj diablovi za kúsok šťastia, za lásku. Ona to neberie, radšejzomrie. Skladateľ urobil kus práce vo vyjadrení smrteľného zápasu.
Záver je rovnako dojímavý, ako tobolo na konci predchádzajúceho dejstva. Fascinujúca hudba, ktorá by radastrhla. Režisér, ktorý otvára zadnú oponu, aby sa otvorilo nebo a podišielJežiš, ktorý odvedie Margarétu do neba. Tento obraz pravdaže nie je celkomnový, či až tak invenčný. No napriek tomu mu nechýba sila dojatia. Akási silapravdy.
Čo ku mne autorhovorí.............
Kolegyňa mi položila zaujímavúotázku. Bolo toto evanjelizačné predstavenie, malo teda náboj s jadrom,ktoré bojuje za Boha? Autor mi dokázal, že veľa o veci rozmýšľa.V každom prípade videl, že pojedná tému, ktorá je duchovná. Či užpredstavením bytosti z priestoru, ktorý poznáme málo – predstavuje poslapekla. Hoci aj Goetheho prístup k téme je tradičný.
Gounod sa nebojí vysloviť potrebučistého ducha, Ježiša, negatívnym spôsobom. Hovorí akési antisvedectvo, má násvšak priviesť do katarzie.
Faust sa nás pýta, či neúspech je rozhodujúca skutočnosť pozemskéhodiania. Ako popri vede zladiť existenciu duchovného sveta. A či nemožnopredsa len obetovať duchovný život... Ako zladiť svoju osobnosť so spoločnosťou.Nielen s ňou. Ak vedec, či hľadač, nemá plnohodnotný citový život, vysychárealite zeme a sebe. Fausta predsa viac ako hýrenie zaujala ona, Margaréta. Alesatanské na tom je, že ju stráca v okamihu, keď mohla byť jeho. Kresťanskéby to bolo naopak.
Faust sa mýlil. Nežil pre ideál. Bolvedcom, ale nie milovníkom poznania a... pravdy. A predsa ho chápem,úzkosť nepoznania desí.
Veci asi nie sú ako sa zdajú. Ježišje aj plný pochopenia, odpustenia. Ježiš je plnosť, väčšia ako Mefistofeles.Margaréta to predsa musela zacítiť.
Zvláštny koniec
Margaréta si volí smrť, ale život –v nebi. A Charles Gounod svoju operu končí tu. Nie záchranou Faustaako Goethe. Je to prekvapivé. Dielo by malo končiť v dopovedaním príbehupostavy, ktorá je protagonistom. Dej evidentne končí v Margaréte, aleprotagonista je Faust. Samozrejme, že toto je pohľad, ktorý patrí Goethemu.Gounod skúsil veci vidieť po svojom.
CharlesGounod
FAUST A MARGARÉTA
Libreto: Jules Barbier a Michel Carré
Réžia: Zdeněk Troška
Scéna: Milan Ferenčík
Kostýmy: Josef Jelínek
Choregrafia: Ondrej Šoth
Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek
Dirigent: Dušan Štefánek, Igor Dohovič
Asistent réžie: Tomáš Beličák, Viera Hronská
Zbormajster: Šimon Marinčák
Opera na motívy Goetheho diela Faust malapremiéru v r.1859.
Info zo stránkysdke.sk
+
