Kresťan. Človek fascinovaný Ježišom Kristom. Tvorca a konzument umenia. Doktorand... Zoznam autorových rubrík: literatúra, kresťanské umenie, galéria u Maxa, Nezaradené
Bežne Vám na týchto stránkach ponúkam lyrizovanú prózu. Napokon nie tak dlho a pribudne ďalšia. Dnes výnimočne z iného súdka mojej tvorby. S radosťou Vám oznamujem, že na scénu prichádza nové cd z našej dielne. Jedná o nekomerčný projekt, rád by som sa podelil o niekoľko málo myšlienok o ňom. Dopredu hovorím, že lepšie je tento projekt pravdaže konzumovať, ako počúvať o ňom. Veď áno... počúvať o tom, že sa to dá počúvať....
Možno by som mal rozdeliť na troch ľudí, všetci by - som rozpažil ruky a všetci by – som kráčal tromi lúkami, tromi šľapajami podkúvať tri svety. Tri krát by sa zablískalo, tri krát by aspoň zaiskrilo a hral by Vivaldy, ale tri koncerty.
Náročná. Mokrá. Studená. Horúca. Kde. Planéta. Niekde je. Toľká zorientovanosť! Vesmír niekde je. A my v ňom. Ale je aj možnosť, že v ňom nie sme. Alebo že si to budeme myslieť. Lebo myslieť si možno snáď úplne všetko. A potom to uložiť pod dno mora a oceánu.
Sedím pri ohni, ktorý som nezaložil. Rozprávam si príbehy. Trochu amorfné, trochu neuralgické. Anorganické uprostred kypenia vzdialených životov. Nebo nad hlavou je plaché, príšerne ďaleko. Oheň si horí vlastným príbehom. Pokračuje v ňom príbeh sopky. Príbeh hory, ktorá žila. Založila kopce, dávno zmizli.
V roku 1989 sme stáli spoločne na námestiach. Dnes každý z nás môže slobodne vyjadriť svoj názor. K tomu patrí aj možnosť spontánne si pripomenúť to, čo sa mu pripomenutia hodné zdá. Bez nútenia sa, klamstva, bez falošného pátosu, ktorý sme raz navždy vrátili červeným zločincom. Dovoľte mi teda, aby som využil práve túto príležitosť a pripomenul si tento deň novembrovo - básňou. Práve preto, že už bol rok 1989 nemusím sa hanbiť, práve naopak s hrdosťou hovorím, že ide o kresťanskú tvorbu. Aj keď po novembri som veľmi rýchlo zistil, že ateistická a spoločenská ponovembrová skutočnosť pre nás miesto nemá. Zároveň využívam tento priestor na premiérové pridanie videosúboru.
Obzrel som sa. Z diaľky hral sladký tón huslí. Kde ste? Nikoho tam nebolo. Lúka bola prázdna. Potom ukázali pustinu. Tam vošiel Marco Polo ako do preľudneného sídla ázijského krutovládcu. Púšť ostala. Ani palác a bludisko Minotaura neunikli a dlho ich kopali z hrobu. Omar, sentimentálny, príliš západný, dlho hľadel za karavánou. Šejchána odišla. Aj on sa musí pobrať a všetky stopy zasype piesok.
Obloha nie je. Prečo obloha. Kedysi sa ulica klátila a pouličné lampy lámali v kŕčoch. Morské vlny spievali pieseň a snáď ju spievajú dosiaľ. Keď karavána pozerala pred seba nenazývala ani tak cestou to, čo bolo za ňou ako to, čo bolo len pre ňou. A dnes sa pohla.
A tak si dnes doprajme trochu tmy. Toľko sme sa dnes nabehali, toľko nových papierov je popísaných. Koľký úspech! Toto bude príspevok ako sa patrí. Ľudia zbožňujú tmu! To pôjde na dračku aj s drakom! Ľudia túžia po tme. Aspoň tá časť, ktorá prevažuje zemeguľu na druhú stranu - až úplne logicky nastane noc. A tak znova... doprajme si trochu tmy. Po dennom úspechu zaslúžená tma. Pekne dohodnutá, nevyhnutná, pravdivo klamlivá.... Je tu, zaslúžite si.
Nebolo by zaujímavé spojiť cukrovú trstinu a kukuricu, ktorú tak krásne ospieval Chruščov svojou výrečnou topánkovou metódou? V deň, kedy by sa podarilo skrížiť tieto dve rastliny plné kultúry, by som uprostred poľa urobil čosi nové. Zmenil by som to pole na opernú sálu. Vlastne pravdu povediac... veď prave to. Ja by som len prezradil ľuďom - no ľuďom.... - prítomným by som prezradil, že sú v opernej sále.
Skutočnosť je v podstate veľmi amorfná. Až spätne vidno. Nie je to desivé? Vidieť relief zmien. Ľudia zahrnutí do bežného života by iste súhlasili s každým filozofom, ktorý by ich plačlivo presviedčal, že stereotyp je najväčšia odvaha. A predsa som zistil, že zem navštevuje úsvit. Že tma sa zakráda ak nie ďaleko, tak priamo do môjho tela. Že v obchodoch je tma najzaujímavejší produkt. Za roky som takto skoro zabudol svoje meno a stal som sa amorfnou súčasnosťou, ktorá nemala pozitívnu minulosť, ani pozitívnu budúcnosť. Teraz však verejne vyhlasujem, že som sa nezmenil. Nezmestí sa do mňa tma. Som rovnaký, aký som býval.
Aj dnes som mal chuť postaviť tri domy. Napokon som sa musel poopraviť. Vyšiel som na lúku a domy, relatívne ešte vôbec nepostavené, som zrútil. Alebo teda dal som ich zrútiť, ale výsledok je rovnaký. Vlastne ani ja som nerúcal. Po lúkach a priestoroch - o nič menej virtuálnych ako je realita - je dostatok ľudí na rúcanie a stavanie a opätovné stavanie.
Dôležité je hovoriť pozitívne. Priveľa sa sťažujeme, sme málo výbojní. Veď práve toto je priestor pre tvorivé osobnosti. Možno by nebolo tak zle naozaj skúmať, kto a čo to vlastne je. Jedna naša pieseň hovorí jasne: Na horách nerastieš, v poli ťa nesejú...
(Umenie kresťanov III.) Kresťania majú skúsenosť s prorokmi. Žiaľ (na našu škodu), je to skôr skúsenosť minulá. Dnes ju veľmi ťažko obnovujeme späť do praxe. Je dôležité vnímať ich aj ako osobnosti, nie len ako autorov či nositeľov slova. A to ako osobnosti veľmi komplikované.
Niekedy by sa zdalo, že Hitler a Stalin (či dnes New Age) viac než my pochopili význam umenia pre propagandu. (Teraz to myslím ako systém sprostredkovania, komunikácie vízie a jej propagovanie.) Snáď aj kresťania pochopia, že umenie je bránou, cez ktorú sa môžu stretnúť v prvom rade so sebou, s emanáciou Krista, či novými bratmi a sestrami. Kto toto môže? Kto by to dokázal? Komu to hodiť na hlavu?
(Umenie kresťanov I.) Zvykli sme si na civilizáciu milénia. Vytvára nás, vytvárame ju. Nebúrime sa. V tej vete je aj odtieň. Nebúrime sa, lebo o nej neuvažujeme. K tomuto zvyku žiť, čo sa dá, neoddeliteľne pristupuje umenie. Žiaľ skôr ako jeho konzumný súrodenec. Kresťania sa snažia rôznym spôsobom tento pojem uchopiť. Aj tu je odtieň.
