Kresťan. Človek fascinovaný Ježišom Kristom. Tvorca a konzument umenia. Doktorand... Zoznam autorových rubrík: literatúra, kresťanské umenie, galéria u Maxa, Nezaradené
Ja neviem, či to treba zdôrazniť, ale napokon pre Vás to bude asi dobré. Všednosť nášho života. Istota neistoty, predstieranie všetkého, za čo sa nám dá zaplatiť a čo sa dá zúžitkovať v spoločenskom styku. Aký nádherný profil obyvateľa našej krajiny?
Fascinuje ma zmŕtvychstanie Ježiša Krista. Nie snáď len faktom, že ten, čo bol mŕtvy, žije. Čo musel prekonať pred tým.... A keď vstal, aký iný odrazu bol. Ale o tom som už kedysi písal. Prechádzať dvermi bez otvorenia, jesť bez hladu. Poznať bez pýtania. Ale je jedno čosi, čo sa na ňom nezmenilo. Absolútna láska k svetlu, slovu, pravde. On je stále cesta, pravda a život. Ja viem, len tri slová... Ako to vyjadriť.... tak som si vzal jeho vlastné slová. Mohli by pre túto situáciu vystačiť aspoň na malý záblesk.
verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri
Tam boli potom stromy. Ako rástli, tak rástli a slnko bolo zas inde. A v tom prítmí, čierno, tmavo, chrastie, rastie. Siete pavúkov ohradili prapodivný raj. Zbláznený kraj, zbabelý dav. V stĺporadí smutných stromov nezažínaj sviecu. Tam kdesi v dolnej časti, vo vysokej tráve, tam kdesi, hľadaj, tam to je. V tme. Musím sa rozhliadnuť. Až bolestivo túžim nahmatať ten zvláštny priestor. Kde som bol? Kto to bol? Už nie? Už nie? Už nie je. Aj tí, čo idú za mnou. Zástup bez slov. Nesú, v rukách tajomno, niečo prikryté závojom. Najprv bol skoro čierny, teraz sa zdá byť biely. Kráčajú. Aký je to pochod? Stále ste nezastali? Siete pavúkov sa mi núkajú, neviem urobiť ani krok. Ostáva závoj tmy. Tu a tam prečnievajú sinavé siluety stromov.
Ja nemám nič nové a ani nič mimoriadne, čím by som prispel k hnutiu mojich spoluobčanov. Podelím sa len o niekoľko pocitov. Problematika, ktorá v tejto veľkej zime konečne dokázala ľudí na Slovensku spojiť a postaviť na námestia, je pomerne známa. K nej je potrebné len toľko, aby sa k nej vyjadrovali odborníci. Aby sa kauza dočkala úplného vyšetrenia, súdu a rozsudkov.
Čas je kruh. Preplávanie cez úžinu, ktorá sa napokon znovu zopakuje, len čo ňou prejdeš. Akurát o malý čas neskôr. To uznávam. Ale inak sa otáča do seba a cirkuluje. Pozerám seriál, ktorý som videl ako dieťa. Pýtam sa, čo som urobil za ten čas. Aká emócia bola a zostala. A napokon. Je to skoro neuveriteľné. Tá istá. Seriál prešiel okolo.
Chodím po bludisku duševnej plochy. Boh je za mojím chrbtom. Možno je všetko len nominalizmus. Možno sa však všetko odohráva na ploche duše. Hľadám všetko, čo je autentické. Kresťanský Boh je pre mňa autentikum. Bludisko je šírka, on je výška. Znovu by som privítal svit slnka ako sprostredkovanie poznania a slobody bytia. Myslím, že toto je priam interkozmické. Zovšeobecňuje to, čo chcem dnes písať o dieťati. Nemalo žiť, žije. Abstrahuje, skicuje, vyvyšuje to. Slová unášajú, dieťa sa mi však stráca.
Pochodím po krajine. Rozvešiam zástavy. Kúty, kde Adam zanechal len tmu. Spálené možnosti. Zlo sa akoby stupňuje. Dobro a Boh, čoraz žiadúcejšie veci. Veľká noc ma zastihne v duši, urobí to relatívne nemilosrdne. Musí. Zasvieť! Zasvieť! Kdesi blízko cítim Tvoj jas. Vstal si z mŕtvych. Už ťa nevidieť, iba keď sa zjavíš a zas zmizneš. Aká je to túžba po Tebe? Prečo ju mám ja a niekto, hoci je blízko, ju nemá? Toľko jasu okolo. Temnota sa tratí.
Videl som kubíky hliny ako vyleteli do vzduchu. Zem sa sypala ako piesok, ako prach, ako hnedý sneh, ako popol sopky. Jeho hnev sa rozlieval, láva pretekala svoje pevné korytá. Boží anjel sekal mečom, mohutnými údermi udieral zem. Snažil som sa uhnúť, nebolo vlastne kde. Rukami som si zakryl tvár.
Normal 0 21 Kým oblohu križujú letiace pierka škovránkov, kým sa v horách ozýva beh sŕn, kým pierko zostupuje dolu, kým cítim vietor v tváry, stále mávam nastavenú dlaň. Otočím sa za oblohou. Možno poletí, povznesie sa, vznáša sa od oblakov také obyčajné pierko. Môžem byť pútnikom oblakov. Ukrytý v perine oblaku, v bielom mráčiku, že ma nevidno.
Sedem vrchov som prešiel, ešte tisíc zostáva. Za každým sa zdám mužom, ktorý vystúpil. Potom však zliezam do prázdnych údolí. Hľadím na všetky oblohy. Potom dvíham ruky a chvíľu dýcham. Za obzormi sa očami dotýkam všetkých víťazstiev. Všetkých neznámych krajov. Krajín o toľko zázračnejších ako boli krajiny krásnej Kataríny.
Ja by som real_latívne aj súhlasil. Rozoberaním oblakov sa možno nič nedosiahne. Ja napokon... skúsim. Aspoň sa ich dotknem. Nie! Predsa len si nedám povedať a dotknem sa ich. Vyrazím za nimi. Lebo... vlastne... no vieš.... vystrieš ruku, myslíš, že sa dotkneš... Sú to také úvahy. Nechajme oblaky, nechajú nás oblaky.Na okraj: Vlastným majstrom mračnej tendencie je Ušák.
Bytosť je súhrnom všetkého, čo možno limitovať. Pôvodne som zamýšľať priznať obmedzenosť jednej ľudskej personality. Prvá časť pochopiteľne znie bombasticky, renesančno-moderne. Bytosť je súhrnom všetkého... Všetky prvky v človeku, všetky prvky aj vo vesmíre. Ale už peripatetické vnímanie načrtlo, že treba charakterizovať formu. Forma je pýcha, forma je deštrukcia.
Možno mu to nie je príjemné. Hľadí priveľa očí. Obchádza. Stále chodí dookola. Dotýka sa dreva. Hľadia spokojne. Sú ako búrkové oblaky a on chce, aby pršali. Hľadia nevraživo. Vedia, že ho zabijú. Sám. Sám sa im vydal do rúk.
Ale voľačo sa hýbalo. Škrípal čas. Zhasla voda. Oheň sa stal ohňom ohňovým.... a pravda sa dala zase aspoň počuť. * Ľudia ešte žili. Bola to nielen zakliata krajina, ale doslova prekliata. * Nezabudli sme, lebo bol a je november. A my chceme vzdať česť a pietu, modlitbu za nebo a večný odpočinok ľuďom, ktorí vytrpeli veci..... __________________________________________________________________________________
Naše konanie by nemalo mať prvky náhody. Po toľkých rokoch na zemeguli, po toľkom plahočení v tejto krajine, by sme mali disponovať pocitom súnaležitosti s javmi a vecami. Viete, myslím, že o toto sa usiloval Cyril a Metod, Štúr či ľudia z rôznych táborov počas II. svetovej vojny. Potrebujeme my tu... aby niekto za nás konal medvediu službu? Potrebujeme, aby niekto strašil Romov? Konečne ušli do lesa. Počul som. Toto chceme? Naozaj sa pýtam, toto je to, čo chceme? Ja neviem. Ja asi nie. Každý, kto dnes povie tieto vety je považovaný za človeka minimálne (v dobre myslenom) omyle.
Nie každá cesta vedie k úspechu. Aké jednoduché. Zdalo sa mi, že extrémistické hnutia patria niekde do ošumelých múzeí - čosi ako Svidník. Nie žeby to bolo čosi nové. Roky sme videli skinov a ďalšie zvláštne skupiny mladých mužov. Ale to, čo vidíme dnes, je také maličké triedenie malých duchov. Pripomenieme si dvadsať rokov, ako sme (akože) poďakovali komunistom za nenormalne dobrý život a prisľúbili sme sa rôznym diletantom, že nám môžu vládnuť. A oni aj vládnu. A keďže ich je ťažko rozoznať od komunistov, podobne riešia aj problém s rómskou národnosťou. Ale pozor! My kresťania vieme svoje a vieme to veľmi presne!
Niet ho tu. Odišiel. Vlastne už keď umrel, odišiel. Ale vrátil sa... Ako prvý... Teda – tým pádom vstal. Znovu bol tu. Dušan Mitana sa domnieva, že je prvý, kto si dohodol randevouz po smrti a prišiel naň. Akurát sa mýli. Nestalo sa tak v Emauzoch, ale dohoda znela do Galilee. V každom prípade bol, pobudol, nie je! Nie je! Odišiel.
Nájdu sa ľudia, ktorí chcú teraz želať rôzne dobré veci, lebo veď ako inak.... Iní chcú len vydržať, kým deti zase nepôjdu do školy. Iní plánujú zmenu. Mne to môže byť jedno, mám v pláne Honolulu.
Ako nebadane sa dá zomrieť. Nakoniec netreba k tomu nijaký návod. Aj keď myslíme skôr na smrť iných ako svoju. Mnoho ľudí je už dávno mŕtvych. Chudáci, nemajú ani hrob, ani im nikto nedá sviečku, kdeže ešte kvety. Ani táto myšlienka nie je moja.
