Vladimír Špurek
Dojatie je mŕtve
verše Janko Neri
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Kresťan. Človek fascinovaný Ježišom Kristom. Tvorca a konzument umenia. Doktorand... Zoznam autorových rubrík: literatúra, kresťanské umenie, galéria u Maxa, Nezaradené
galéria u Maxa
Vladimír Špurek
Cyril a Metod, Róbert Bezák
Chcem si s bratmi a sestrami priam naprieč Cirkvami pripomenúť zvlášť tento rok príchod Cyrila a Metoda sem do tohoto priestoru. Tento rok však zvlášť. Veci plynú vedľa seba. To zvláštne je, že ten čas od príchodu podnes sa sám premostil. Stalo sa tak niečím, čo nemá obdobu v dejinách našej miestnej Cirkvi, ktorá sa dovoláva biskupa Metoda, nie už tak Vichinga. Arcibiskup Róbert Bezák bol odvolaný.
Vladimír Špurek
Orie_šok a tak, všetko, všetko kvitne
Keby viac spievali lesy. Večne spievajú lesy. (Trygve Gulbranssen) Keby sa k nim pridala každá hora. Keby sa každý krásny kút ohlásil a pozvánka by platila od splnu do splnu. No... čo by bolo? Bol by to máj – zreteľnejší. Rajská záhrada by viac pripomenula, kade chodí Boh? Kade chodí, keď spomína. Kde spomína, keď čaká. Nie Adama... nejakého jeho vnuka. Kvety kvitnú, ba strom sa mení na lúku vo vertikále. Pán vstal! Pukla chladná skala hrobu. Zlomený rajský strom sa zachránil v poslednom malom konáriku a znova prinesie novú úrodu.
Vladimír Špurek
Sviečkovej manifestácii, čosi ako hold
- alebo skôr komu hold, komu kvapku smiechu Len tak (alebo odrazu) by som sa chcel zahĺbiť do pocitov ľudí, ktorí ubližujú ľuďom v štb. Prejdime si to spolu. Musí to byť grobianske vyjsť si na námestie a ohrozovať nevinných, nič zlého netušiacich príslušníkov. Toto je špeciálne ocenenie tých sviečkových... Veď akosi nechtiac mohli utrpieť stres. Taký fanatizovaný rozvášnený dav.... Fundamentalisti... kde sa hrabe Blízky východ. U nás boli skôr. A prvými obeťami dobrí chlapci z š t b. Alebo keď niekoho bijete, urážate ho, nadávate mu. Hliadkujete. Šoférujete a ľudia a nie a nie ustúpiť...
Vladimír Špurek
Tak sme si na čistom. Ale ešte len budeme.... Jonáš. Ninive.
Národ hynie, trpí. Kráľ aj Štúr, Bernolák takto hľadeli na tie naše vŕšky, na prekrásne hory, čo sme dostali do daru. Národ sme malý, ale hory máme také vysoké, že nám ani Poliaci nevidia do hrnca. Sami do neho poslednú dobu poctivejšie nazeráme. Keby si mala, sloboda, hniezdo sťa tí vtáci, hľadal by ťa vo dne, v noci, O slnci, mesiaci.
Vladimír Špurek
Prečo si mi dal žiť na konci dejín?
Prečo si mi dal žiť na konci dejín? Prečo žiť v čase, keď je všetko zničené. Aj sám seba som už vyrozprával, sám seba opakujem. Sám seba si pripomínam, aby som sa o to lepšie zopakoval sám v sebe, lebo nikdy predtým a ani potom sa už nezopakujem.
Vladimír Špurek
Nad riekou o správnom žití
Nie, práve teraz sa mi to nehodí. - Avšak výraz muža kdesi medzi dvermi a stromom, ktorý sa mierne skláňal v nápore prichádzajúceho vetra, bol nástojčivý. Treba zatvoriť okno aj so stromom. Kým sa mohol rozčúliť, zaprataný papiermi, uvedomil si, že ten výraz je prosebný. Nechápal prečo. Dvere sa zabuchli. Mohlo to vyznieť nerozhodne. Na niekoľko svetelných sekúnd vydýchol. Keďže dvere v momente zabuchnutia nevidel, možno tam nie sú, len ich zvuk. Okno bolo príliš veľké, roztvorené. Počasie príliš mnohostranné. Mohlo by byť leto, ale ešte kúsok a mohlo by to byť na začiatku zimy a na konci jesene. Zložil zo seba papiere ako otravné muchy. Dúfal, že tým predĺži pár svetelných sekúnd.Ťažko povedať, či sa predĺžili na ceste medzi slnkom, prebehnúc popri mesiaci v neúplnom splne, atmosférou a počasím. A potom on.
Vladimír Špurek
Izba a kríž na ulici
Pokroč dopredu. Povedz, kto si. Aké je tvoje meno. To meno pre tento časopriestor. Potom a v prednom rade, v prvých radoch čakaní očakávaní, aké je tvoje meno nového času. Ten príde a nebude meškať. Nebude sa pýtať. Izba je ako strom bez dverí. Strom bez dverí. Vidíš?! Ako ti to ťažko vyjadrím! Preto k tebe asi tak ľahko cestou prejdenou nezájdem. Možno na rukách, možno na nohách. Neprichádzam búrať mraky. Je to len sled poznaných slov. Stohov myšlienok, slov, mračných úvah niekoho iného. Chápe, že keď nevidíš, tak izba je ako ulica a fúka vietor, ani nevieš odkiaľ, ani kam, ani čo to je.
Vladimír Špurek
Kde je dnes lepšie
Mojím domovom je lúka. Rozsypaná zem. Neprejdený chodník. Snehová pláň. Každý kúsok slobodnej zeme bez ľudí. Každá lúka, kde sa prechádza vietor, Duch. Opaskom mojich krokov je rozpor s nohami alebo s telom. Je to sen. Je to nesenie piesne. Ak to nevieš.... Je to prebývanie vo svornosti, sola Dei.
Vladimír Špurek
ZaSa_dne
Môžem roztvoriť dvere, môžem zatvoriť dvere. Nič sa tým nezmení. Zmením sa iba ja. Ale ja nie som menný, som nemenný. Som len sad. Rastiem svojimi vlastnými stromami, silami ohraničeného priestoru v ostatnej prázdnote, cudzote. Som inou dimenziou. Som jediná dimenzia. Sad - to je taká vec s jasnými pravidlami. Ba ak je sad, tak aj do hĺbky zeme to musí mať jasné kontúry.
Vladimír Špurek
Prometea
Vystupoval po kamenných stupňoch vyššie. Kdesi. Trochu cudzo. Nikto sa dôkladne nepýta, kam ho vedú. Spomienka na záhradu, ktorá unikla do neba pred prenasledovateľmi. Preletí okolo v nedohľadnej neblízkosti. Sú pomníky dávnych balád. Po čase predsa padá z neba rosa, ataraxia. Mundus somnabuli.
Vladimír Špurek
Kráčať po poli pred ľuďmi
Kráčal som po poli. Brázdy boli veľké. Farba výrazne hnedá. Neďaleko zeleno sivo hnedý pás porastu, krovia, medza. Nepoznal som to pole. Nepatrilo mne. Celý ten priestor mi dal na vedomie, že je vymedzený. Ale že ma tým však nemusí obmedzovať...
Vladimír Špurek
Krik, ticho navždy
Skala zostáva, bude tu aj po mne, tá istá. Ale bude menej vzácna o to, že tu už nebudem. A bude vzácna práve tým, že som tu bol. Ale môj výkrik bude stále kdesi vo vzduchu. A bude tu jeho meno. Moje vedľa jeho.
Vladimír Špurek
Na mojom pleci
Skaly, samé skaly. Skaly zvyknuté byť tam, kde sú. Presný večný tvar v zmene vody a času. Kaluže v prázdne skál. Alebo väčšia voda. Odráža sa v nej moje oko. Oválne. Na prvý pohľad oválne. A hlboké. Na mňa príliš hlboké. Tak sa nedívam. Tak sa otáčam. Chodím dookola. Chodím okolo seba. Cesta vedie od jednej skaly k tej druhej. Keď sa mi zahľadíš do oka, ty sa tam niekde musíš nájsť. Tak sa pozri. Dnes. Píšem Ti tento smutný odkaz. Pribijem ho na skaly. Kým prídeš, keby som tu nebol. Čakám ťa.
Vladimír Špurek
Prečnievanie vody, Boh svieti
Hory sa ukryli do diaľok. Mraky pokrčené čakajú lepšiu príležitosť zmoknúť. Čakajú ma. Obloha vystúpila do výšok. Pôda je mokrá. Dlho prší. Boh sa ma pýta toľko vecí. Pýta sa ma viac vecí ako sa ho pýtam ja. Stojím, sedím a ľahám si. Zem je stále mokrá. Chvíľa vypätia, kým život odíde k tomu, ktorý ho daroval cez otvor pokory. Kým sa vráti, celý v kvapke.
reklama
Vladimír Špurek
Pláň je tichá, sneh
Nehmotne pribúda priestor. Je to niekde vzadu. Prechádzajú iné zvieratá. Počasie je dobré. Breeze. Povieva jemný vánok. Počuť len kĺzanie. Napredujeme. To je pozitívne. Ohliadam sa. Všetko je na svojom mieste, tak dopredu. Popruhy všetko mocne zvierajú.
Vladimír Špurek
Ozvenou
Cez deň... tam treba zájsť! A všetko bude veľmi zreteľné. Púhe zdanie... Zdanie čoho... Mozog je menší smaltovaný hrniec, kde sa to v noci najviac varí. Kde kvasí opojenie hrôzou a ráno je človeku zle. Noc je miesto pre bdenie. Jedinec buď neskoro zaspí alebo skoro vstane. A ešte oboje. Noc nenechá nič ako bolo cez deň. Noc sa zdá ako zahynutie, ale noc varí. V hrci mojej hlavy. Odniesol by som svoju hlavu... Nie... ráno sa tam treba vrátiť. Odniesol by som svoju hlavu... Zaniesol na iné miesto a vrátil by som sa. Ráno sa tam treba vrátiť. Zistiť skutočný stav. Možno tam naozaj je. Nie.... za tmy nie.... človek by mohol spadnúť. Noc je priestor na sny, na tie najstrašnejšie, ušité presne na mieru hmly neviditeľna, ktoré je všade okolo viac ako viditeľno. Ja už nikdy viac nezostúpim na zem.
Vladimír Špurek
Medzi konármi a kúsok ďalej
Obchádzal kaluž. Nemohol som ho vidieť. A práve preto sa do nej nepozrel. Nepozeral. Brloh bol neďaleko. Kdesi pod svahom. Lesu ešte vládne lístie. Kráča. Je sám. Na štyroch nohách. Zima bola dlhá. Je vychudnutý. Les sa zdá temný a prázdny. Ktosi kdesi povedal, že svetlo hviezd je mrazivé. A slnko obchádza ľahkou nohou všetko, čo sa mu dnes nepozdá.
Vladimír Špurek
Dominancia nad vrchmi a ľuďmi s trochou vody
Všetko dobré môže byť vzdialené. Všetko je otázkou akurátneho naladenia a pohľadu. Môže to byť dobré, môže to byť zlé. Žijeme príliš nerozhodne. Lenže ja neviem, či žijeme. Bralo je vysoké. Skala je tvrdá. Veľa vecí je len zatiaľ. Je to tak, že keď sa pohľad uprie na strmé lúky a na skaly, ktoré pretrhli pokoj zeme, už vidno iba nebo. Iba samotné nebo. Paša je zatiaľ nijaká. Tráva sa skrýva v koreňoch. Všetko akoby spí za bieleho dňa. Nič sa nemení, iba kdesi cítiť rozkaz, že to nastáva. Aj keď sa to nemusí niekomu zdať, je to živý organizmus.
Vladimír Špurek
Letel som nad zemou, meteority
Letel som nad zemou. Najprv bolo ešte tma, ale slnko si vydobylo miesto a nástojčivo rozťahovalo krídla a obzor ožil farbami, strohými, realistickými, hroziacimi dňom. Mohol to byť - samozrejme, že viem na čom som letel - mohol to byť... vlastne neviem. Možno balón. Možno pazúry veľkého kohúta alebo draka, ktorý ma unášal a môj hlas zanikal v hluku pohybov jeho krídel. Ale mohol to byť aj balón.
