Kresťan. Človek fascinovaný Ježišom Kristom. Tvorca a konzument umenia. Doktorand... Zoznam autorových rubrík: literatúra, kresťanské umenie, galéria u Maxa, Nezaradené
Ja neviem, či to treba zdôrazniť, ale napokon pre Vás to bude asi dobré. Všednosť nášho života. Istota neistoty, predstieranie všetkého, za čo sa nám dá zaplatiť a čo sa dá zúžitkovať v spoločenskom styku. Aký nádherný profil obyvateľa našej krajiny?
Fascinuje ma zmŕtvychstanie Ježiša Krista. Nie snáď len faktom, že ten, čo bol mŕtvy, žije. Čo musel prekonať pred tým.... A keď vstal, aký iný odrazu bol. Ale o tom som už kedysi písal. Prechádzať dvermi bez otvorenia, jesť bez hladu. Poznať bez pýtania. Ale je jedno čosi, čo sa na ňom nezmenilo. Absolútna láska k svetlu, slovu, pravde. On je stále cesta, pravda a život. Ja viem, len tri slová... Ako to vyjadriť.... tak som si vzal jeho vlastné slová. Mohli by pre túto situáciu vystačiť aspoň na malý záblesk.
verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri
Chcem si s bratmi a sestrami priam naprieč Cirkvami pripomenúť zvlášť tento rok príchod Cyrila a Metoda sem do tohoto priestoru. Tento rok však zvlášť. Veci plynú vedľa seba. To zvláštne je, že ten čas od príchodu podnes sa sám premostil. Stalo sa tak niečím, čo nemá obdobu v dejinách našej miestnej Cirkvi, ktorá sa dovoláva biskupa Metoda, nie už tak Vichinga. Arcibiskup Róbert Bezák bol odvolaný.
Tam boli potom stromy. Ako rástli, tak rástli a slnko bolo zas inde. A v tom prítmí, čierno, tmavo, chrastie, rastie. Siete pavúkov ohradili prapodivný raj. Zbláznený kraj, zbabelý dav. V stĺporadí smutných stromov nezažínaj sviecu. Tam kdesi v dolnej časti, vo vysokej tráve, tam kdesi, hľadaj, tam to je. V tme. Musím sa rozhliadnuť. Až bolestivo túžim nahmatať ten zvláštny priestor. Kde som bol? Kto to bol? Už nie? Už nie? Už nie je. Aj tí, čo idú za mnou. Zástup bez slov. Nesú, v rukách tajomno, niečo prikryté závojom. Najprv bol skoro čierny, teraz sa zdá byť biely. Kráčajú. Aký je to pochod? Stále ste nezastali? Siete pavúkov sa mi núkajú, neviem urobiť ani krok. Ostáva závoj tmy. Tu a tam prečnievajú sinavé siluety stromov.
Keby viac spievali lesy. Večne spievajú lesy. (Trygve Gulbranssen) Keby sa k nim pridala každá hora. Keby sa každý krásny kút ohlásil a pozvánka by platila od splnu do splnu. No... čo by bolo? Bol by to máj – zreteľnejší. Rajská záhrada by viac pripomenula, kade chodí Boh? Kade chodí, keď spomína. Kde spomína, keď čaká. Nie Adama... nejakého jeho vnuka. Kvety kvitnú, ba strom sa mení na lúku vo vertikále. Pán vstal! Pukla chladná skala hrobu. Zlomený rajský strom sa zachránil v poslednom malom konáriku a znova prinesie novú úrodu.
- alebo skôr komu hold, komu kvapku smiechu Len tak (alebo odrazu) by som sa chcel zahĺbiť do pocitov ľudí, ktorí ubližujú ľuďom v štb. Prejdime si to spolu. Musí to byť grobianske vyjsť si na námestie a ohrozovať nevinných, nič zlého netušiacich príslušníkov. Toto je špeciálne ocenenie tých sviečkových... Veď akosi nechtiac mohli utrpieť stres. Taký fanatizovaný rozvášnený dav.... Fundamentalisti... kde sa hrabe Blízky východ. U nás boli skôr. A prvými obeťami dobrí chlapci z š t b. Alebo keď niekoho bijete, urážate ho, nadávate mu. Hliadkujete. Šoférujete a ľudia a nie a nie ustúpiť...
Národ hynie, trpí. Kráľ aj Štúr, Bernolák takto hľadeli na tie naše vŕšky, na prekrásne hory, čo sme dostali do daru. Národ sme malý, ale hory máme také vysoké, že nám ani Poliaci nevidia do hrnca. Sami do neho poslednú dobu poctivejšie nazeráme. Keby si mala, sloboda, hniezdo sťa tí vtáci, hľadal by ťa vo dne, v noci, O slnci, mesiaci.
Ja nemám nič nové a ani nič mimoriadne, čím by som prispel k hnutiu mojich spoluobčanov. Podelím sa len o niekoľko pocitov. Problematika, ktorá v tejto veľkej zime konečne dokázala ľudí na Slovensku spojiť a postaviť na námestia, je pomerne známa. K nej je potrebné len toľko, aby sa k nej vyjadrovali odborníci. Aby sa kauza dočkala úplného vyšetrenia, súdu a rozsudkov.
Čas je kruh. Preplávanie cez úžinu, ktorá sa napokon znovu zopakuje, len čo ňou prejdeš. Akurát o malý čas neskôr. To uznávam. Ale inak sa otáča do seba a cirkuluje. Pozerám seriál, ktorý som videl ako dieťa. Pýtam sa, čo som urobil za ten čas. Aká emócia bola a zostala. A napokon. Je to skoro neuveriteľné. Tá istá. Seriál prešiel okolo.
Bežne Vám na týchto stránkach ponúkam lyrizovanú prózu. Napokon nie tak dlho a pribudne ďalšia. Dnes výnimočne z iného súdka mojej tvorby. S radosťou Vám oznamujem, že na scénu prichádza nové cd z našej dielne. Jedná o nekomerčný projekt, rád by som sa podelil o niekoľko málo myšlienok o ňom. Dopredu hovorím, že lepšie je tento projekt pravdaže konzumovať, ako počúvať o ňom. Veď áno... počúvať o tom, že sa to dá počúvať....
Prečo si mi dal žiť na konci dejín? Prečo žiť v čase, keď je všetko zničené. Aj sám seba som už vyrozprával, sám seba opakujem. Sám seba si pripomínam, aby som sa o to lepšie zopakoval sám v sebe, lebo nikdy predtým a ani potom sa už nezopakujem.
Nie, práve teraz sa mi to nehodí. - Avšak výraz muža kdesi medzi dvermi a stromom, ktorý sa mierne skláňal v nápore prichádzajúceho vetra, bol nástojčivý. Treba zatvoriť okno aj so stromom. Kým sa mohol rozčúliť, zaprataný papiermi, uvedomil si, že ten výraz je prosebný. Nechápal prečo. Dvere sa zabuchli. Mohlo to vyznieť nerozhodne. Na niekoľko svetelných sekúnd vydýchol. Keďže dvere v momente zabuchnutia nevidel, možno tam nie sú, len ich zvuk. Okno bolo príliš veľké, roztvorené. Počasie príliš mnohostranné. Mohlo by byť leto, ale ešte kúsok a mohlo by to byť na začiatku zimy a na konci jesene. Zložil zo seba papiere ako otravné muchy. Dúfal, že tým predĺži pár svetelných sekúnd.Ťažko povedať, či sa predĺžili na ceste medzi slnkom, prebehnúc popri mesiaci v neúplnom splne, atmosférou a počasím. A potom on.
Chodím po bludisku duševnej plochy. Boh je za mojím chrbtom. Možno je všetko len nominalizmus. Možno sa však všetko odohráva na ploche duše. Hľadám všetko, čo je autentické. Kresťanský Boh je pre mňa autentikum. Bludisko je šírka, on je výška. Znovu by som privítal svit slnka ako sprostredkovanie poznania a slobody bytia. Myslím, že toto je priam interkozmické. Zovšeobecňuje to, čo chcem dnes písať o dieťati. Nemalo žiť, žije. Abstrahuje, skicuje, vyvyšuje to. Slová unášajú, dieťa sa mi však stráca.
Pochodím po krajine. Rozvešiam zástavy. Kúty, kde Adam zanechal len tmu. Spálené možnosti. Zlo sa akoby stupňuje. Dobro a Boh, čoraz žiadúcejšie veci. Veľká noc ma zastihne v duši, urobí to relatívne nemilosrdne. Musí. Zasvieť! Zasvieť! Kdesi blízko cítim Tvoj jas. Vstal si z mŕtvych. Už ťa nevidieť, iba keď sa zjavíš a zas zmizneš. Aká je to túžba po Tebe? Prečo ju mám ja a niekto, hoci je blízko, ju nemá? Toľko jasu okolo. Temnota sa tratí.
Pokroč dopredu. Povedz, kto si. Aké je tvoje meno. To meno pre tento časopriestor. Potom a v prednom rade, v prvých radoch čakaní očakávaní, aké je tvoje meno nového času. Ten príde a nebude meškať. Nebude sa pýtať. Izba je ako strom bez dverí. Strom bez dverí. Vidíš?! Ako ti to ťažko vyjadrím! Preto k tebe asi tak ľahko cestou prejdenou nezájdem. Možno na rukách, možno na nohách. Neprichádzam búrať mraky. Je to len sled poznaných slov. Stohov myšlienok, slov, mračných úvah niekoho iného. Chápe, že keď nevidíš, tak izba je ako ulica a fúka vietor, ani nevieš odkiaľ, ani kam, ani čo to je.
Videl som kubíky hliny ako vyleteli do vzduchu. Zem sa sypala ako piesok, ako prach, ako hnedý sneh, ako popol sopky. Jeho hnev sa rozlieval, láva pretekala svoje pevné korytá. Boží anjel sekal mečom, mohutnými údermi udieral zem. Snažil som sa uhnúť, nebolo vlastne kde. Rukami som si zakryl tvár.
Normal 0 21 Kým oblohu križujú letiace pierka škovránkov, kým sa v horách ozýva beh sŕn, kým pierko zostupuje dolu, kým cítim vietor v tváry, stále mávam nastavenú dlaň. Otočím sa za oblohou. Možno poletí, povznesie sa, vznáša sa od oblakov také obyčajné pierko. Môžem byť pútnikom oblakov. Ukrytý v perine oblaku, v bielom mráčiku, že ma nevidno.
Sedem vrchov som prešiel, ešte tisíc zostáva. Za každým sa zdám mužom, ktorý vystúpil. Potom však zliezam do prázdnych údolí. Hľadím na všetky oblohy. Potom dvíham ruky a chvíľu dýcham. Za obzormi sa očami dotýkam všetkých víťazstiev. Všetkých neznámych krajov. Krajín o toľko zázračnejších ako boli krajiny krásnej Kataríny.
