Ako rozhlas stvoril sviatok
Ja som sa vlastne ajcelkom prekvapil. Taký mediálny záujem o vpád Rusov a ešte predtoľkými rokmi! Pred toľkými, že väčšina to ani zrejme nezažila, alebo bola voveku, kedy by nás mohli obsadiť aj dedovia mrázovia a nejako by ich toneprekvapilo.
Predsa len, päťdesiatrokov je len raz. A predsa kdesi zaznieval akýsi silený pátos. Určitemenší, ako keď ide napríklad o november 89´. Čiže prečo?
Rozhlasáci nám decentne naznačili, že majú svoj deň.Ešte že vymysleli celkom interaktívnu vec. Ľudia posielali svoje príbehy. Rádby som vedel, či by tak horlili, keby nešlo o dokumentovanie statočnostiminulej generácie rozhlasákov. Devín sa však nejako až tak nepretŕhal. Zopárhostí bolo, ale v nijakom prípade to nechceli prehnať (relácia Soláriumbola celkom o inom, trochu odveci). S údivom som zistil, že cynickírozhlasáci sa vedia dojať. Snáď ste zachytili prejavi pri odhaľovaní tabule nabudove rozhlasu.
Rusi vedeli, aký čas sivybrať! Pekne, teplúčko, slnečno. Malý výlet na tankoch - akurát bez pasu.Nemysleli však nato, ako sa táto národná katastrofa bude zle mediálneprezentovať. A nielen vtedy!
Bola teda vôľa ľudu niečo si pripomenúť, alebo sa lenoficiálne niečo upieklo, aby sa nepovedalo, že sme načisto v uhorkovejsezóne po 50 rokoch? Na rozdiel od istej časti našej spoločnosti, nemám zatiaľpripravenú odpoveď. Pokiaľ mi to do editovania tohoto článku dôjde, nezaváhamto napísať a presadzovať.
Aj Rusi oslavujú výročie.......
Aj Rusi si toto výročiepripomenuli. Naozaj masovo, priam celosvetovo. Zasa sa v čase letnýchdovoleniek vybrali na svojej obľúbenej doprave na výlet. Letoviskov Tbilisi však tentoraz nebolo také prítulné. Chápem, že sa nechelistiahnuť.
Gruzinci zabudli, že keď Sovieti pardon Rusi (ťažkosa v tom vyznať), hovoria o odchode, myslia tak rádovo 20 rokov...Nakoniec by sa nás mali opýtať, ako to chodí v takýchto prípadoch. Vieme.Nakoniec ani netreba. Gruzinsko v roku 1968 bolo plynulou hocinedobrovoľnou súčasťou systému, snáď si spomenú.
A ešte sa nenašiel pozývací list.
My nemáme čo dodať.......
A to ešte mámeslnečnú pohodu aj v téme. Historici na jednotke (stv1) hľadali nejaký tenosteň, ale nakoniec odklepli všetko. Skúste debatovať o roku 1948 aleboo vojnovom Slovenskom štáte!
Ešte celkom nevieme, kto je Dubček. Doma nikto nie jevzácny. Národný hrdina, prvý po Štúrovi a Štefánikovi? Alebo komunista,ktorý chcel byť dobrým a milým, doslova s ľudskou tvárou? Alebosociálny demokrat v obleku komunistu? Napriek tomu sa mu nedá uprieťcharizma, miera statočnosti a súcitu, ktorý široko ďaleko nevidieť nielenu politikov. Keďže väčšina spoločnosti nehorlí za tieto ideály, ťažko ho budemednes asi vyzdvihovať.
A ozaj! Nie je totak dávno, čo mi ktosi povedal, že teraz na námestie nepôjdeme aj keď nášaktuálny pán mocipán skúša, čo všetko ešte nie je diktatúra. Prečo nepôjdeme,pýtam sa? My nie sme potomkovia ľudí, ktorí vyšli vynadať Rusom v tankoch?(Možno postačí počkať, kým jeden člen koalície otočí trasu tankovz Budapešti na nás.)
Avari, Maďari a dobré slovenské dušičky
Pred časom ma zaujaladefinícia istého nášho popredného historika. Vyslovil tézu, ktorá hovorío čase medzi porážkou Avarov na veľkom území naozaj rozsiahlej VeľkejMoravy až po Koceľovo Blátenské jazero a medzi stratou tohoto územiapríchodom starých Maďarov. Čo sa stalo s národom, súčasťou slovanského kmeňa,ktorý kedysi surovo bojoval aj proti Carihradu a potom sa stal (snáď ažpríliš) bezduchým vazalom? Kde vyhorela energia, ktorej sa desila Rímska ríšav podobe Gótov, Vizigótov, Ostrogótov? Nebol snáď tipický pre tietonárody, ktoré naplnili obdobie sťahovania národov a vytvorili súčasnútvár Európy, zmysel pre boj, divokosť, neskrotnosť, tvorivosť?
Neboli roky 1848 a 1968 poslednými výkrikmislobody v nás? Rok 1988 vo svojej Sviečkovej manifestácii len výkrikomzomierajúceho? Alebo by sme mali ostať trochu umiernenejší a dať priestorodborníkom, ktorí by formulovali odborné tézy? (To by bolo po prvý raz!) Čo akv roku 1848 náš boj stroskotal na nezáujme širších vrstiev obyvateľov?Koľko percent verejnosti bolo v roku 1968 na námestiach? A predsa dotohoto pesimizmu musí zaznieť, že nie tak málo. Kdesi v ľuďoch je zmyselpre poslednú hranicu. Za ňu už nejdú. A prvé dni po 21. auguste 1968 bolitýmto časom.
Tí istí však potommlčali. Ľahšie bolo bojovať na námestí, ako pomaly a potichu budovaťširšie podzemné odbojové hnutie. Komunisti ho proti Slovenskému štátu budovali,čo sa prejavilo pravda Slovenským národným povstaním. Ale proti nim sa ničneprejavilo. Ba mohutná časť prijímala posty, klamala, obliekala dva oblekypravdy. Tej verejnej, červenej a tej domácej. Veľmi dobre si túto atmosférupamätám z detstva. Vedeli komunisti, ako ľudia neuveriteľne pohŕdajú ichvoľbami? Iste však vedeli, ako sa ich boja. Ale aj oni sa báli a malisa čoho!
A potomnezabudnime na básnika. Jevtušenko pokojne protestuje. Režim si ho drží akomuzeálny kus. Smie sa búriť. Jeho nezavrú, ale poštárku, ktorá prijala jehotelegram - áno.
Ako toto dianie formovalo a dalo sa formovať Cirkvou
Ako kresťana mazaujíma, ako sa tento fenomén hlavy v piesku – (národnou hantýrkou bysa malo povedať: „hlava zarytá v tej slovenskej zemi“) premieta do životaCirkvi. Nie celkom mám predstavu o dianí v Cirkvi v tom čase.A potom v akej? V oficiálnej či podzemnej? Grécko katolíckacirkev ukázala životaschopnosť. Začala sa znovu jej oficiálna činnosť. Muselisi švihnúť. A dúfať!
Ako sa život Cirkvi decimovanej 20 rokov od roku1948 pričinil k požiadavke pravdy a kultúrnosti vo verejnom živote.Ostatný svet a Cirkev práve sa práve pasovala s témou Koncil /1962-1965/. Taký prevratný. Do akej miery vplyv nebývaléhoduchovného vzplanutia v živote spoločnosti prežaroval do života kresťanov?
Nieje známe, žeby útlm na verejnej scéne, nedostatok myšlienok duchovnei intelektuálne voňavých, nedostatok osobností, znamenal mohutnú vlnupríchodu do Cirkvi, aby to tam našli. Na druhej strane si musíme uvedomiť, žeak bola ochromená verejná scéna, tak boli i všetky oficiálne aktivityCirkvi. Bola tu podzemná Cirkev. Ale cena za pôžitok členstva bola neprimeraneveľká.
Veľmi dobre potom možnopochopiť apatiu a ospalosť života vo väčšine farností. Až na pomaléa neisté vystúpenia speváckych zborov, ktoré jediné v osemdesiatychrokoch znamenali verejnú nečervenú aktivitu.
Kto robí pravdu
Niekedy by sa zdalo, žepracovníci v médiách sú nielen vzorom širokých más pracujúcichv diktatúre komercie a priemernosti, ale sú zároveň aj hovorcamitýchto ľudí. Potom je pochopiteľný spôsob ako komunikujeme témy ako jenapríklad 24. august. Dá sa za to niečo kúpiť? Je to show? Nie. Tak nič.Aké jednoduché!
Občas sa stane, žektosi z našich na nás útočí. Napríklad vetami: Intelektuáli by sami malikupovať knihy. Čo je a čo nie je našou povinnosťou? Ale veď tu nie sútanky, už ani neveríme na odkaz o rozsahu väčšom ako je 5 viet.
A predsav tomto zase nachádzam radosť pri pomyslení na Krista zaprášeného a zachrípnutéhopo nekonečných cestách Galileou a Judskom. Poznal zmysel a hodnotupravdy. Hádal sa o ňu, zomrel pre ňu. Mal pocit, že ídey a myšlienky,hlboký a pravdivý nefalšovaný duchovný život má svoj zmysel. Toto je mojavízia. Čerpať celý kontext intelektuality a duchovnosti, ktorý na tomtoa nielen na tomto území v tomto čase je.
NEslovenský nápad, prosím rýchlo
Mám taký malýneslovenský nápad. Založme takú malú, nie veľmi životaschopnú podzemnú bunku.Nebudeme sa v nej hanbiť, že čítame knihy a potrebujeme duchovnosť Krista.Hláste sa rýchlo, rozpadne sa každú chvíľu.
