Je jedno, čo vidíme voľným alebo nevoľným okom... koľké prázdno odhalené svetlom. Hory, kreslia obzor, potom modré nebo, také nejaké oblaky. Nad nimi je ten bod. Kríž. Cezeň biela plachta. Stojí majestátne, tak ho zasadili. Brvná sú hrubé. Je odo mňa pomerne ďaleko. Necítim vietor. Otáčam zrak po krajine a kríž tam stále rovnako stojí. Neviem prečo očakávam, že bude oveľa dynamickejší.
Orlovi trvá istú chvíľu, kým sa ubezpečí o výške. Je preč, ledva ho vidieť. Dnes sa ho nedotknem. Dnes nie. Ako vyjadriť tú bolesť. Isté má zaujímavé krídla a v nich viac odpovedí. Je to bodka tam, kde nie som ja. Je to únava očí, ktorá je pohyblivá. Letí, jeho zásah je presný, keď sa odrazu strmhlav hodí na zem. Na jeho zobák nie je príjemný pohľad. Lebo ja sa mu priblížim.
Kropaje malej rosy. Skôr všade by chceli byť. Alebo ako tamto opodiaľ kaluž. Napolovicu je priamo zamrznutá, voda nerozhodne čaká. Kríž sa v nej chveje, je zrazu taký iný... dynamický... Voda, veľa vody. Dnes silno vnímam vodu.
Tma je mámivá, ale hviezdy ju prežiarujú. Hviezda dávno odišla od oblakov Betlehema. Je chladná a iná. Ale kríž je aj v tme. Približuje sa. Veď keď ho nevidno, tak je to možné.
Tak kríž je aj v tme...?! zvláštne....
Orol letel. Bol ranený, ba akoby mŕtvy a predsa letel vysoko a vznešene a jeho krídla zakrývali slnko. Slnko by sa bolo chcelo mykať, poslať lúč na kríž. Ďalej som nedovidel.
Niekedy nemôžem naozaj inak a poviem Tvoje meno. Ježiš. Kde je kríž. Stále je tma tam hore.
Skaly, skaly a skaly. Načo to rozoberať. Pustá zem. Pred rokmi ju opustili, možno tu cez stáročia niekto bol. Len prázdno prírody a hore zostal kríž. Zvyčajne sa asi nechá obíjať vo chvíľach blesku a neostrej nočnej búrky, ktorú ráno už nikto nespozná. Kríž v nej hral nejakú roľu. Akú. Koľko. Tie otázky ma zničia.
Raz v Jeruzaleme musel ísť ulicou, bola to poprava ako každá. Ako sa patrí. Podľa spoločenských receptov. Ale jej vnútro sa už nikdy nemohlo zopakovať. Už nič neostalo. Neostalo ako bolo. Už navždy.
Orol sa dotýkal skaly. Mal tam hniezdo. Bol sám. Nijaké mláďa. Nijaký iný orol. Výhradne vyhradené. Zobákom ďobal. Ja by som myslel, že by to mohlo byť čosi ako písanie, ale nie. Hora nehorí. Možno je v nej oheň alebo pamiatka ohňa. Toľko všakovakých neistôt. Kam ich len poukladať. Toľko miesta pod krížom.
Mŕtvy muž už nie je na dreve. Ba nenašiel som ani jeho hrob. Pôvodne som chcel byť oveľa arimatickejší, ale napokon.... veď som medzi tými, čo ho usmrtili. Chcel som ho aspoň pochovať ticho a s úctou. Ťažko som pripúšťal, že moja úloha bola pri usmrtení. Udrel si pastiera a ovcí tu už niet.
Pozoroval som strúžok vody, ktorý stekal zrejme kdesi zdiaľky, z výšky kopca, stále dolu. Toľko vody... a stále nová. Kde sa berie? Tam v diaľke vyviera kríž. Drevo na zabíjanie pred tým a drevo a život potom. Voda a stále voda rozprávala svojou rečou. Bola hnedá. Niesla pôdu, listy a bola presná.
Kopce sa prevaľujú jeden cez druhý. Tvária sa akoby nič, akoby sa nič nedialo a žeby nič necítili. Ale nad nimi je symbol a cieľ bolesti. Nejaký bod predsa niekde musí byť a označujem ho ako centrálny. Niekde, kde noetika nie je vyššie ako ethos, patetický precedens a ja budem usadený do hniezda môjho orla.
Je to blúdenie niekde za krížom, pred tým som bol pred ním. Mŕtvi je dnes v hrobe. Ja by som ho bol šiel pochovávať, keby som ho nedával na kríž, ja som ten zboku napravo. A teraz tu nie je, ale vstane. Teraz vstane výrazne v mojej duši. Ponorenie hlbšie od Červeného mora. Svetlo je jemné, ale sila z neho láme kosti.
+
