Čiže ja nič.... ja len, že zajtra Ti odpíšem. Alebo neodpíšem, akoby na tom záležalo. Ale nestavajme domy. Veď potom ich treba rúcať. Pred tým som stál na takom kopčeku, predo mnou pomaly a isto zrúcaný múr a za mnou kostol. Ten ešte myslím ako tak stojí. A ty mi povieš, že rovnako pochybuješ o zmysle domov. Moja mama, poviem to nehanebne, veď tu sa môže postaviť akékoľvek slovo, tá hovorila, že snívať s domami, to je smrť.
Smrť, stavbárka fakúlt koncov a začiatkov. Aké presné sú jej plány, a ako skoro pri stavaní domov ich rozbalí. Prekryje papier, ani to nebadáš. Ani nevidíš, akú úbohosť si leješ do duše a mne povieš, že nemáš vitruálny čas. Ani homogénnu masu myšlienok. Utekaj, duša moja! Boh, iste opustil virtuálny svet. Len des a hrôza. Búranie domov. Démoni konca časov, ktorí vyliezajú. Nevidíš ich, len hrôza preniká až do kostí. A kríž, jeho znamenie, presekne vzduch, môj vzduch, lebo ja v sebe ešte vždy jeden postavený, vztýčený kríž mám, aby som ním sekal môj vlastný vzduch. Ako si vy sekáte svoju trávu. Lebo Boh je adresný a smrť mu ide pred pätami a v pätách.
Nútiš ma, trháš mi oči. Nebudú pozerať na márnosť. Očistím si dušu, nie preto, že musím v kostole, čo ešte stojí, keď niekto hovorí, že chápe pominuteľnosť a pochybuje o tom, čo je. Ja sám som hrôza, ktorú vidíš. Lebo ja nie som už z tohoto sveta. Vstúpil som do iného a sem sa iba vraciam.
Sledujem ruch na uliciach Berlína. Ľudia nesú kufre, vybiehajú. Niekde ešte stále neprestajne horí. Nesúci rev rumádzga v posledných ušiach. No tak nerozumej a čo mňa má byť každý rok do toho! Bomby vybuchujú, ľudia zomierajú. Hrôza sa chystá nabrať svoje pravé rokové grády. Krv sa leje ako víno z pohárov posledných na ulici. Z bunkra utekajú dusiaci sa. Je to horšie, ako som myslel. Radšej nebudem otvárať okno. Zvlášť, ak ten dom nestojí.... Otvoria sa akurátne dosť virtuálne dvere pri ríšskom kancelárstve. Rýchlo strieľajte, prekričme stavbárku, ktorá rúca podľa najlepších plánov v architektúre virtuálycnh cintorínov. Napokon vynesú mŕtvoly po posadnutom. A ako sa tešil s architektkou speesmrťovou, teraz sa sám stal jej architektúrou.
Tak a preto nechcem stavať domy. Aspoň nie hocijaké. Nie s hocikým. Nie hocikedy.
Na kopci je ešte stále chrám. Nie, je to vlastne hrob. Je to popravná miestnosť zmenená na miesto svätej. Aká si zvláštna a ja ťa tu márne hľadám. Veď si mŕtva! Sophia Schollová. Ako si tak presne vedela, kde stojí pravda. Aký má dom. Kde láska má dom. Už roky. Sophia. Podobáš sa na moju sestru Benitu. Sophia. Je to tak strašne šialené. Ako si mohla? Kde si zobrala silu muža.
Sophi, my veríme, že zlo je hlboko organizované do stavania, do lóže. Pobehujeme po virtuálnych chodbách. Po chodbách stavieb, , ktoré ukradli, kde klamú do tváre a očí. Bolo to hlúpe, takto sa nechať chytiť? Kde stál vtedy Boh? Neviditeľne, virtuálne. Ktorými dvermi opustil stavbu. Olivový vrch a pod ním iné mesto. Nechal sa s Tebou chytiť a postaviť pred súd. Alebo Tvoje kresťanstvo dostalo signum mortis alebo signum laudis?
Ako vysoko prečnieva monument Tvojho stavebného diela kreatúru zrúcaním bunkrov a miest, ktoré nespoznali čas navštívenia. Aká si usmiata na hlave bez tela. Akým obrom si postavená nad mŕtvym mestom, kde si bola prorokom.
Ježiš Kristus Sophiin stavbár dnes a naveky!
+
